Pavol Fabian

Zdá sa, že naše deti našli skvelý biznismodel, čo sa týka darčekov k narodeninám, meninám, či pod vianočný stromček. V predstihu totiž vystriehnu moment, keď niektorá z nízkonákladových leteckých spoločností (teda z takých, kde si musíte vopred prikúpiť aj predpokladaný počet návštev WC počas letu) ponúka akciu a kúpia pre manželku a mňa dve letenky kamsi… kde je to práve výhodné.

Je to výhodný darček, veď nám predsa umožnili cestovať za hranice všedných dní a… nekúp to, keď je to také lacné! My už potom doložíme k tým letenkám, za ktoré naše dve slušne zarábajúce deti zaplatili „horibilnú“ sumu kdesi v rozpätí 30-50 euro ďalších zanedbateľných 700 – 800 euro a pekná dovolenka je na svete!

Minulé Vianoce sme dostali letenky na Mallorku s leteckou spoločnosťou Lauda air. Dva týždne pred odletom Niki Lauda zomrel, čo určite nie je práve najlepšie znamenie, keď má človek letieť nízkonákladovou leteckou spoločnosťou, ktorá sa volá Lauda. Je síce pravda, že v poslednom čase sedemdesiatnik Niki už svoje lietadla nepilotoval sám, ale ani mladí piloti z Ulánbátaru či odkiaľ, ktorí ho nahradili, nie sú zárukou ničoho.

Catedral-Basílica de Santa María de Mallorca

Rezervačný software leteckej spoločnosti je vysoko sofistikovaný. Ak cestujete dvaja a kupujete si letenky spolu a naraz, chápavo pridelí manželke miesto hneď za pilotnou kabínou (aby mohla kibicovať do riadenia?) a vám miesto v chvoste lietadla. Pre väčšinu manželstiev trvajúcich od 5 – 60 rokov je to ideálna situácia, ale ak náhodou predsa len s manželkou vychádzate vcelku uspokojivo a chceli by ste sedieť spolu, zmena miesta na palubnom lístku vás bude stáť najmenej 8 eur.(či bolo spoplatnené aj WC neviem, 48 hodín pred odletom som nič nepil, aby som nemusel tento problém riešiť).

Hoci väčšina pasažierov boli očividne dovolenkári, ktorí pri mori na jednom a tom istom mieste strávia celých sedem dní pobytu a teda by im stačila batožina veľkosti Popoluškinho orieška, opak bol pravdou. Nadrozmerné kufriská s neznámym obsahom, ktoré z kto vie akých príčin personál pustil na palubu lietadla, sa snažili natalačiť do úzkych priehradiek nad našimi hlavami. Úspešnosť ich počínania bola asi taká ako tá moja v tipovaní Eurojackpotu. Letušky sa im síce usilovali dobre smerovanými ranami v štýle karate pomôcť zatlačiť kufre do políc, ale ani ich úsilie nemalo šancu na úspech pokiaľ ich letecká spoločnosť nevybaví policajným baranidlom vz. 98 alebo priemyselným bucharom. Veľká časť batožiny napokon ostala pod nohami cestujúcich a vlastne všade, čo iste bolo v rozpore s bezpečnostnými predpismi. K tomu, aby to vyzeralo ako v niektorom z lietadiel lokálnych stredoázijských leteckých spoločností, chýbali na palube už len kozy, hoci keď tak nad tým uvažujem… nejaké tam aj boli…

Palma de Mallorca

Palma de Mallorca

Za nás si sadli traja nemecky hovoriaci starnúci manekýni – ten typ, ktorý je buď nechutne bohatý (ale prečo letí s nízkonákladovkou?) alebo sa aspoň vie tváriť, že je nechutne bohatý. Štíhli a dobre oblečení podnikatelia s mierne prešedivenými spánkami nastúpili v skvelej nálade a počas letu ju usilovne dokrmovali takým štýlom, že počas dvoch hodín letu museli dvakrát vymeniť druh konzumovaného alkoholu, pretože vypili všetky palubné zásoby toho predchádzajúceho. Na viedenskom letisku, ešte pred odlepením sa od zeme, sa všetci traja smutne až žalostne prostredníctvom mobilu lúčili so svojimi manželkami, aby okamžite po dosadnutí na zem v Palme nedočkavo opäť zapli telefóny a radostne sa zvítavali so svojimi milenkami/konkubínami/predajnými devami, za ktorými na Mallorku evidentne leteli (dve z nich mali slovanské mená!)

To všetko by mi však až tak neprekážalo.

Čo mi vadilo (a čudujem sa, že to neprekážalo letuškám) bolo to, že bodrá a hlučná nemčina týchto troch chlapíkov sprevádzaná hurónskym smiechom navodzovala dojem, že tesne za mojim chrbtom sedí kompletné osadenstvo mníchovskej pivárne Hofbräuhaus počas Oktobersfestu v deň najväčšej kulminácie návštevnosti.

Manželka dokáže zaspať všade

Na letisku v Palma de Mallorca nás čakala kamarátkinej kamarátky dcéra, ktorá žije a pracuje na ostrove už piaty rok. Keď som ju zbadal, pochopil som, že ak sem traja plejbojovia z lietadla cestujú za takýmito babenkami, nemožno sa im čudovať! Kočka bola mladá, štíhla, dlhonohá, do hneda opálená v krátkych džínsových šortkách a všetko, čo sa na nej dalo obdivovať bolo také prírodné, že by jej Greenpeace mohol dávať certifikát originality! Prišla po nás autom, ktoré nám zaobstarala z požičovne, aby sme sa po ostrove mohli pohybovať nezávisle. Bol to Citroen C4 Cactus. Auto sa mi zdalo primerané pre mňa, lebo na základnej škole som aj ja mal prezývku Kaktus. Takže názov tohto rozprávania bude: S dvomi kaktusmi po Malorke.

(Všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)