S dvomi kaktusmi po Malorke – 6. (posledná) časť - Pavol Fabian - Blog

S dvomi kaktusmi po Malorke – 6. (posledná) časť

3. februára 2020 10:44, Prečítané 3 221x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Do kláštora v Llucu sme prišli už za tmy. Vlastne všetky naše príchody do Llucu sa udiali až po 18,00 takže sme nemohli využiť (manželka) vyhľadávaný bazén, ktorý je súčasťou kláštorného areálu, ale otvorený je len do tejto hodiny.

kláštor v Llucu

To, čo ma na Mallorke najviac prekvapilo sme zažili nasledujúci deň. Ostrov som považoval za klasickú destináciu pre tzv. plážové dovolenkovanie. Prejazdy autom rôznymi končinami horstva Serra de Tranmuntana nachádzajúceho sa na na jeho severe síce toto moje hodnotenie zviklalo, ale môj názor úplne zmenila lokalita s názvom Torrent de Pareis.

Torrent de Pareis je divoká roklina, či skôr kaňon. Kaňonov či úzkych roklín som videl už pomerne slušné množstvo – veď ani Slovensko na ne nie je chudobné, ale Torrent de Pareis jednoznačne považujem za najkrajšiu lokalitu z tejto kategórie akú som dosiaľ zažil.

A pritom sme ho neprešli celý!

Odporúčaný/vyžadovaný smer túry cezeň je zhora nadol. Teda od reštaurácie Escorsa na ceste C 710 zo Sólleru do Pollença. Ak ste ubytovaný v kláštore v Llucu, k spomínanej reštaurácii môžete dôjsť peši, je to necelých 7 kilometrov, ale v takom prípade musíte rátať s tým, že sa vám túra predĺži o 1 ½ hodiny.

Samotný prechod kaňonom si vyžaduje 5 – 6 hodín. Hlavný problém, kvôli ktorému sme kaňon neprešli celý, spočíva v tom, že ak sa k reštaurácii doveziete autom hoci aj v skorých ranných hodinách je problematické dostať sa z konečného bodu túry, ktorý sa nachádza v zátoke Sa Calobra zase späť do Llucu. Zo Sa Calobry posledná loď do Port de Sóller odchádza okolo 16,00 a ak ju nestihnete, bez vlastného auta sa nemáte ako dostať späť. Po kľukatiacej sa asfaltke je to odtiaľ okolo 24 kilometrov a peši by to bol skutočný „záhul“ už aj pre Mateja Tótha, nieto pre obyčajného turistu. A auto nemôžete nechať tam aj tam. Iba ak by ste mali k dispozícii dve.

Problém sme „vyriešili“ tým, že sme sa rozhodli kráčať kaňonom opačným smerom. Vzhľadom na to, že na túru sa odporúča zobrať so sebou aspoň kus lana, pretože niektoré úseky sú bez neho ťažko zdolateľné, boli sme pripravení kráčať kaňonom dovtedy, kým to pôjde.

Jazda autom do zátoky Sa Calobra je krajinársky rovnako zaujímavá ako cesta k majáku na Cap de Formentor. Ide o zjazd úzkou horskou cestou plnou zákrut až k moru s celkovým prevýšením 720 metrov.

Asi 300 metrov od zátoky sa nachádza parkovisko. Jeho kapacita je obmedzená, takže je vhodné prísť sem pomerne zavčas rána. Nielen kvôli miestu pre auto, ale aj kvôli romanticky pôsobiacej zátoke. Lebo keď ju zaplnia hluční Nemci a Aziati šermujúci selfie papekmi – romantika je v…

V prvej zátoke sa nachádza prístav a zopár krčmičiek. Voda v zálive hrá neuveriteľnými farbami. Od blankytne či azúrovo modrej po zimozelovú či kručinovú zeleň. Presne tak, ako sme to za minulého režimu obdivovali na pohľadniciach, ktoré sa k nám sem-tam dostali zo Západu a neverili sme, že také farby mora sú možné.

Sú!

Záliv v Sa Calobre je toho dôkazom!

prístav a krčmičky v Sa Calobra

Sa Calobra

tunel pre peších v skale v zálive Sa Calobra

v tuneli

Sa Calobra

Sacalobrianský záliv je síce čarovný, ale kúpať sa tu príliš nedá. K malebnej, i keď maličkej pláži vám zostáva prejsť ešte niekoľko stoviek metrov, okrem iného okolo 50 metrov dlhým tunelom pre chodcov vyhĺbeným v skale. Čelovku netreba, je osvetlený. No a za tunelom je to už ozajstný „raj na Zemi“. (I keď podobných „rajov na Zemi“ poznám viacero, vrátane mojej domovskej krčmy „U Štetky“)

sacalobrianská „plážička“

Priamo do pláže vyúsťuje spomínaný kaňon Torrent de Pareis. Jeho ústie je pomerne široké, plné drobných slnkom vybielených okruhliakov, ale čím ďalej od mora postupujete, roklina sa zužuje. Zanedlho sa dostanete medzi bizarné skalné útvary a vy sa liepate po skalách ako naspídovaný kamzík. Na začiatku kaňona sa ešte sem-tam vyskytne malé jazierko, ale čím vyššie, tým vlahy ubúda. A čím vyššie postupujete, tým je zužujúci sa kaňon viac a viac zavalený obrovskými balvanmi, cez ktoré preliezate stále ťažšie až prídete k miestu, kde sa vám manželka spätí. Teda aspoň tá moja sa spätila. Keďže poznám jej adventúrske limity, nenaliehal som na ňu, aby sa prekonala a pokračovala ďalej. Dohodli sme sa, že sa vráti a počká ma na pláži (ďalšia sľubovaná možnosť kúpania sa!).

Sám som pokračoval ďalej. Lenže terén bol stále ťažší a ťažší. Vzhľadom na to, že okrem mňa sa tu už takmer nikto nepohyboval, žiadalo sa, aby človek nešiel bezhlavo, ale každý krok zvážil najmä z toho hľadiska, či sa dokáže tou istou cestou ešte aj vrátiť. Starostlivo som postup vyhodnocoval, na niektorých miestach som naďabil na zvetrané fixné lano, ktoré tu ktosi kedysi zavesil a potom som naďabil na českú klasiku – turistu, asi päťdesiatnika v ponožkách vo vyšmajdaných sandálkach so zodranou podošvou a s miniatúrnym batôžkom na chrbte. Presne v duchu: „Máňo, když jsme si to zaplatili, tak se tam jdu mrknout!“ neohrozene liezol vyššie a vyššie. Čo na tom, že neustále pôsobil dojmom, že sa ide už-už zabiť, keď sa zo skál púšťal spôsobom, akým mlynári z pôjda zhadzujú mechy pomletej múky. Chvíľu sme kráčali popri sebe a ja som uvažoval, kedy konečne ďalší postup vzdá. Bol dosť vytrvalý a šťastie dnes stálo na jeho strane. Moja wibramová obuv, skúsenosti z hôr a sem tam aj zabudnuté fixné lano mi umožňovali postupovať ďalej. Dvakrát okolo mňa prešla skupinka vedená horským vodcom opásaným lanom a keď som po prekonaní ďalšieho úseku isteného starým lanom dospel k veľkej hladkej skale, ktorá úplne zatarasovala ďalší prechod kaňonom, pochopil som, že aj ja som skončil.

Obrátil som sa na spiatočnú cestu, ale akurát v tej chvíli zvrchu schádzala ďalšia skupina turistov vedená horským vodcom. Na spustenie sa dolu skalou na nižšiu etáž kaňona im pripevnil vlastné lano. Guľatučkí Nemčúri a Nemčúrky sa s rôznou mierou obratnosti spúšťali dolu lanom. Vyzeralo to, akoby sa účastníci markízackých Extrémnych premien zúčastnili horolezeckého výcviku. Počkal som, kým sa spustí posledný ťažkotonážnik a k jedinému preleziteľnému miestu som zamieril aj ja. Horský vodca na mňa zagánil pohľadom, akým by Tiger Woods pozeral na golfistu Milana Lasicu – teda v preklade: akým právom chceš použiť môj green?

Nedbal som na jeho pohľady a dôkladne si dávajúc záležať, aby som sa jeho lana kúskom tela ani na okamih nedotkol, som sa rýchle spustil po starom fixnom lane a prebehol som okolo hlučnej skupiny akoby mali najnovší typ coronavirusu.

Torrent de Pareis

V záverečný deň pobytu na Malorke sme sa už len presunuli do hlavného mesta ostrova Palmy. Chvíľu nám trvalo, kým sme našli naše ubytovanie v hostal Corona. Nachádzalo sa v štvrti pod hradom Castell de Bellver. Išlo o štvrť úzkych jednosmerných uličiek, ktoré na seba nadväzovali zásadne len v pravom uhle. Súčasťou hostela bola veľmi sympatická záhradná reštaurácia. Izba samotná bola dimenzovaná skôr pre Pygmejcov než pre priemerne urasteného Európana, nehovoriac o Nemčúroch z kaňona. Ďalšia pozoruhodnosť tohto ubytovacieho zariadenia bolo okno zamrežované ozdobným kovaním. To by bolo v poriadku – bezpečnosť nadovšetko! Lenže spodný okraj okna sa nachádzal presne v úrovni chodníka ulice priľahlej k hostelu z opačnej strany. Keby ste chceli, otvoríte okno a chodcov môžete zo zálohy nečakane štekliť na pätách. Alebo ním vyjdete na ulicu!

Hoci pri našom príchode bola reštaurácia takmer ľudoprázdna, s postupujúcim večerom sa zaplnila do posledného miestečka. Personál bol zhovorčivý, jedlá chutné, len som nechápal, že kuchyňa sa nachádzala na druhom poschodí budovy a nie najmladší čašníci lietali po strmých schodoch po každé jedlo ako horské kozy. Našťastie ani jeden z nich nebol oblečený v kraťasoch. Ich kŕčové žily by nepridávali gustiozitu k chutnému jedlu.

reštaurácia hostal Corona

Skôr než sme sa definitívne usadili v reštaurácii, vybehli sme ešte na obhliadku areálu hradu Castell de Bellver. Dnu nás už nepustili, bolo po záverečnej.

Hrad je gotická stavba postavená v 14. storočí pre kráľa Jakuba II. Ide o jeden z mála hradov s kruhovým pôdorysom v Európe. Počas osemnásteho a až do polovice dvadsiateho storočia hrad slúžil ako vojenská väznica. Dnes sa v ňom nachádza mestské historické múzeum.

Castell de Bellver

Na druhý deň sme poškodené auto s malou dušičkou odovzdali našej kamarátke. Nebola z jeho stavu nadšená, keďže sa kvôli nám angažovala u svojich bývalých zamestnávateľov v požičovni, ale tvárila sa statočne. Ak sa zadarí – vravela -j možno nebudeme musieť škodu zaplatiť. Ak nám do mesiaca nepríde žiadna faktúra tak, si vraj môžeme oddýchnuť.

Neprišla dodnes.

Vďaka.