Pavol Fabian

Národný park Banc d´Arguin je pozoruhodný najmä tým, že sa nijako neodlišuje od okolitého územia, ktoré naopak národným parkom nie je. Za rezerváciu ho vyhlásili v roku 1976. Oblasť je od roku 1989 zapísaná na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Je významným miestom pre migrujúce a hniezdiace vtáky, najmä plameniaky a pelikány, vrátane pobrežníkov čiernozobých, brehárov hrdzavých, plameniakov, kormoránov a pelikánov. Z morských cicavcov tu žije viacero druhov delfínov a vzácny tuleň mníšsky. Okolité vody poskytujú jeden z najbohatších zdrojov rybolovu v západnej Afrike.

Naše tri Toyoty dorazili podvečer do kempu. Dosť nás to prekvapilo, že sme tam trafili, pretože sme absolútne nechápali, ako sa vodiči môžu v púšti orientovať. Všade len sýto žltý piesok, občas s vyjazdenými koľajami od áut, obloha vďaka vetru a zvírenému piesku tiež žltá, len menej intenzívne a absolútne žiadne dopravné značky. Ani len tie smerové…

Pôvodne sme v kempe mali spať vo vlastných stanoch, ale keďže sme boli jedinými návštevníkmi, dovolili nám zaujať tri z asi desiatich typických berberských stanov, ktoré tú stáli v dvoch radoch. Bola v nich dokonca aj žiarovka, ale pre nás-cudzincov len ako dekorácia. Elektrický prúd do svojho stanu dostali len naši vodiči.

Ako som už spomínal, v kempe nachádzajúcom sa na pobreží Severného Atlantického oceána boli stany, okrem jedného, neobsadené. Nečudo, veď turistický ruch nie je to, čo prináša mauritánskemu štátu peniaze. Mauritánia nemá povesť bezpečnej krajiny. Nezávislosť získala od Francúzska v roku 1960. Na jej území pôsobilo, či stále epizodicky pôsobí hnutie Polisario, ktoré sa usiluje o vymanenie Západnej Sahary spod správy Maroka a aj Al-Kaida. Turistom sa preto dodnes neodporúča navštíviť severné a východné oblasti krajiny.

K dôveryhodnosti Mauritánie ako turistickej krajiny neprispelo ani zavraždenie rodiny Tolletovcov neďaleko Alegu v mauritánskej púšti príslušníkmi Al-Kaidy v roku 2007. Na základe tohto skutku bola slávna rallye Paríž-Dakar z bezpečnostných dôvodov presunutá do Južnej Ameriky.

V roku 2012 zas mauritánskeho prezidenta Muhammada uld Abdal Azíza omylom postrelila vojenská hliadka, ktorá vraj nerozoznala konvoj vládnych áut. Skrátka Mauritánia je skôr pre dobrodružnejšie povahy…

V roku 2010  navštívilo Mauritániu len okolo 1 500 turistov. Rok pred covidovou krízou číslo mierne vzrástlo na necelých 14 000, ale aj tak je to neuveriteľne nízky počet zahraničných návštevníkov.

Piesok na pobreží bol zvlnením krásne vzorkovaný, ale vtákov nebolo vidno žiadnych. Na vyvýšenine sa nachádzal akýsi vojenský objekt. Smerovalo k nemu viacero vyjazdených ciest a dokonca sme tu našli aj zopár záhadných dopravných značiek, ktoré podľa svojho vzhľadu  očividne pochádzali z ranného stredoveku, teda z obdobia pre érou automobilizmu.

Miestni Berberi nám prichystali večeru (rybu – a veľmi dobrú) a k nej tradičný čaj. Obrad varenia čaju trvá nekonečne dlho. Presladený, ale veľmi silný a chutný čaj sa nespočetne krát prelieva z malej kanvičky do poldecových pohárikov a späť až sa napokon spenený servíruje v týchto pohárikoch naplnených sotva do polovice. Večer sme pri svetle čeloviek išli na miestnu „pláž“ sledovať súboje krabov, ktoré sa tam mali odohrávať. Odohrávali sa tam skôr kulisy ku katastrofickému filmu o apokalypse, ktorá postihla ľudstvo zavalené plastovým odpadom. Kraba sme nenašli ani jedného, tým pádom nemal ani kto bojovať. Až na konci prechádzky sme jedného napokon našli, ale podľa stavu, v akom bol, išlo zrejme o vojnového veterána.

Namiesto krabov sa dali v pobrežnom piesku nájsť telá mnohých mŕtvych rozkladajúcich sa rýb. Pri návrate z prechádzky kráčajúc okolo domčeka pre personál kempu zisťujeme, že v biednej budove je na zemi položená luxusná mramorová dlažba ako v nejakej pobočke Rotschildovej banky. Na dlažbe matrace, na ktorých polihoval personál sledujúci na veľkoplošnom televízore akýsi mauritánsky zábavný program.

Zdroj fotografií: autor textu (Všetky fotografie sa zväčšia po kliknutí na ne)