Hotel, v ktorom sme boli ubytovaní bol veľmi honosný, všade úslužní livrejovaní zriadenci, vlastná pláž… akurát, že sme tam boli jediní návštevníci. Neprekážalo nám to, pretože hoteloví zriadenci sa o nás starali s o to väčšou snahou, čo sa prejavovalo najmä v reštaurácii pri raňajkách a večeriach. Prvý krát som zažil ten typ stolovania, keď na kruhovom stole sa nachádza otočný „panel“ a na ňom v misách všetky tie skvelé pochutiny – vám už zostáva len pritočiť si k sebe to, po čom vám srdce piští a naložiť si. Pravda je, že tento typ stolovania nám ponúkli len prvý deň, ďalšie dni už fungovali buď prostredníctvom bežnej objednávky alebo švédskych stolov. Bol to zvláštny pocit sedieť v obrovskej jedálni pri jednom stole a naokolo všetky ostatné prázdne. Takto to trvalo dva dni…
Hotel
Hotel
Hotel
Lenže blížil sa 1. máj a teda štátny sviatok spojený so štyrmi dňami pracovného voľna. To je pre Vietnamcov dôvod na masové presuny obyvateľstva a aj náš hotel sa zrazu v piatok z večera do rána naplnil tak, že dovtedajšia pohoda sa vytratila. Prejavovalo sa to najmä v hotelovej reštaurácii. Niežeby čosi prestalo fungovať – to nie. Na švédskych stoloch bolo jedlo poctivo a rýchlo doplňované, všetkého bol dostatok až prebytok, len v jedálni bol zrazu hluk ako na školskej chodbe počas prestávky alebo na zimnom štadióne tesne po vsietení puku. Pre prístup k švédskym stolom ste zrazu museli uplatniť aj ostré lakte. Samozrejme, spočiatku sme sa zdráhali, ale keď sme opakovane na svojich telách pocítili túto bojovú taktiku miestnych, zmenili sme aj my svoje preferencie.
Otočný stôl
To isté sa týkalo pláže. Prvé dva dni bola ľudoprázdna a napriek tomu ju strážnik v búdke celú noc poctivo strážil, aby tam nevnikol nikto nepovolaný (teda neoznačený hotelovým náramkom).
Pohľad z hotelového okna
Ďalšie dva dni sa pláž zmenila na čosi, čo som jakživ nevidel. Najlepšie, ale fádne prirovnanie by bolo k mravenisku. Lenže prirovnanie pláže k mravenisku pokrivkáva, pretože mravce ako je známe, sa nekúpu, ba ani neplávajú. Ale vlastne ani tí Vietnamci si v mori veľmi nezaplávali, lebo obsadili vodu v takom množstve, že sa v nej dalo maximálne postávať ako v električke smerujúcej z Tehelného poľa tesne po skončení futbalového zápasu.
Nie som priaznivec vylihovania na pláži, tak som uvítal, že sa dá v Cát Bà prenajať skúter (na celý deň za 4 eurá). Mal som z neho spočiatku rešpekt, pretože som na ňom, nieto na motorke v živote nejazdil. Z detstva si navyše pamätám obrázok, ako akýsi mladý frajer chcel povoziť svoju priateľku, odpichol sa z miesta príliš prudko, motorka mu vybehla z rúk, vyletela do vzduchu, oni dvaja popadali na zem a boli radi, že motorka nedopadla na nich.
Nakoniec som však nabral odvahu a zistil som, že jazda na mopede je niečo úžasné. I keď spočiatku som mal malú dušičku a každé jedno zatrúbenie za chrbtom mi spôsobovalo infarktový stav ( vo Vietname sa trúbi v jednom kuse).
Požičovňa skútrov
Neskôr som si zvykol, ba bol som dokonca tomu trúbeniu rád, lebo som pochopil, že väčšina trúbenia spoza chrbta prichádza s tou motiváciou, aby vás upozornilo, že vás chce ktosi predbehnúť. A to pre začínajúceho a neistého mopedistu, ktorý v rušnej vietnamskej doprave nemal čas sledovať spätné zrkadielka, bol prínos. Zvlášť, ak zrkadielka svojim rozmerom pripomínali podobné stomatologické náčinie.
Na mopede som počas dvoch dní prejazdil prakticky všetky asfaltové aj neasfaltové, ale zjazdné komunikácie – najazdil som do 200 kilometrov.
(Všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Zdroj fotografií: autor textu
Celá debata | RSS tejto debaty