Nastal čas, aby sme opustili ostrov a presunuli sa do mesta Ninh Binh, hlavného mesta rovnomennej provincie. Prišiel po nás mikrobus s našim starým známym šoférom z agentúry. Na jeho spôsoboch sa nič nezmenilo, opäť nepretržite držal pri šoférovaní mobil v ruke a sýtym škrekľavým hlasom celý mikrobus obšťastňoval rozhovormi so svojimi kontaktami na druhej strane linky.
Vôbec nás neprekvapilo, že zablúdil už po 500 metroch, sotva sme vyrazili z nášho hotela – na prvej križovatke v Cát Bà. Vďaka mopedovým výletom sme už trasu dokonale poznali a tak sme mu radili, kam má zabočiť. Lenže agentúrny šofér nám neveril. A neveril nám, ani keď mu podaktorí našu pozíciu a smer cesty ukázali na mobile v aplikácii Mapy.cz. Radšej odstavil mikrobus na krajnici a zatelefonoval (ako už mnohokrát) svojej riadiacej agentúrnej osobe ženského pohlavia v Hanoji. Tá, samozrejme, z jeho slov nevedela identifikovať, kde sa práve nachádzame, a tak mu nakoniec neostalo iné, ako sa riadiť našimi radami. Na počudovanie, Európania nachádzajúci sa vo Vietname prvý raz v živote mu poradili dobre.
Namierené sme mali na trajekt Bến phà Cái Viềng, teda na iný, než ktorým sme prišli na ostrov. Trajekt sa nachádza neďaleko lanovky, ktorú som objavil na svojej mopedovej ceste po ostrove. Ukázalo sa však, že prvomájové masívne presuny vietnamského obyvateľstva budú pre nás znamenať aj iné než doteraz popisované problémy…
Pred trajektovým kotviskom sa už hadil dlhý rad áut. Hoci sme na dovolenkárov vyrazili na cestu skoro ráno, aj tak nám to bolo platné, ako mŕtvemu zimník. Uviazli sme v rade stojacích aut necelý kilometer od prístavu. Spočiatku sme si mysleli, že to nebude taká katastrofa, ale realita nás rýchlo vyviedla z omylu. Do kolóny neustále pribúdali ďalšie a ďalšie autá a žiaľ, aj prúd mopedistov. Mopedisti, ako je známe – a zvlášť tí vietnamskí, sa pretlačia všade! Umne obchádzali stojace autá, autobusy a nákladiaky a ako nepretržitá jarná riava sa valili k bráne prístavu. Keď sme v kolóne stáli už hodinu, bez toho, aby sme sa posunuli, čo len o piaď, vybral som sa peši zistiť situáciu.
Kovové zábrany umiestnené pred prístaviskom krížom cez cestu zabraňovali autám vojsť do areálu, ale mopedisti nehatene prenikali všetkými možnými medzierkami ako voda odflinkanou strešnou izoláciou. Hrnuli sa po poli, po chodníku, pomedzi stoly okolitých pohostinstiev, všade! A prístavní zriadenci to tolerovali. Bol som svedkom ako jeden nahnevaný šofér naštartoval auto a posunul ho tak tesne ku kovovej zábrane, aby tadiaľ žiadny mopedista neprešiel, ale uniformovaný zriadenec mu vzápätí prikázal vrátiť sa do pôvodnej pozície.
Štyri trajekty sa vytrvalo točili medzi pevninou a ostrovom v približne polhodinových intervaloch, ale na loď púšťali len mopedistov, žiadne štvor- a viackolesové povozy. Nerozumel som tomu. Spravodlivé by predsa bolo, keby na loď púšťali cestujúcich v tom poradí, ako sa zaradili do čakajúceho radu! Tu to však neplatilo. Autá stáli a uprednostnené boli mopedy. Nechápal som to, ale možno je logika 97 miliónovej krajiny iná ako logika päťmiliónovej krajiny v strednej Európe. Možno prioritou je prepraviť čo najrýchlejšie, čo najviac cestujúcich – a v tom prípade sa na každý trajekt zmestí niekoľkonásobne viac mopedistov ako cestujúcich z osobných áut či autobusov.
Keď som sa vrátil k nášmu mikrobusu, dozvedel som sa od spolucestujúcich, že náš šofér sa opäť vyznamenal. Keď sa celá kolóna áut o pár metrov predsa len posunula, jemu sa nepodarilo naštartovať motor. Skúšal to opäť a opäť a autobatéria mlela z posledných síl. Samozrejme, ostatné autá začali náš mikrobus predbiehať. Takže mužská časť našej výpravy sa musela oprieť do zadnej kapoty mikrobusu a tlačiť vozidlo desiatky metrov vpred, aby aspoň čiastočne zachránili našu pozíciu.
Na chodníku popri ceste s čakajúcimi autami ako huby po daždi vznikali improvizované stánky s občerstvením. Ľudkovia z najbližšej dediny sem doviezli na bicykloch či mopedoch svoj tovar a začali opekať párky, predávať nápoje, sladkosti, ovocie… Pohotoví a kreatívni ako… ako… Vietnamci! Pri chodníku dokonca traja robotníci urýchlene murovali dlažbu, do ktorej inštalovali dva turecké záchody – žiadne provizórium! Začali stavať seriózne a trvalé verejné WC. Určite to však nebolo len kvôli dnešnej zápche (dopravnej!), pravdepodobne sa tu takáto dopravná situácia vyskytuje častejšie.
Pokukávali sme po tíško vrčiacej lanovke a zvažovali, či by nebolo rýchlejšie dostať sa na pevninu ňou – lenže čo s mikrobusom a našou batožinou?
Vo viacerých autobusoch, ktoré viezli domácich pasažierov prepravovali aj obrovské karaoke reproduktory prepojené cez bluetooth na mobily. Z uzavretých autobusov tlmene dunela hudba. Z jedného však cestujúci vytiahli reprák von, na chodník a zhlúčili sa okolo neho. Mikrofón išiel z ruky do ruky, ale len do momentu, keď sa ho zmocnil odvážlivec v modrej košeli očividne presvedčený, že je nová vietnamská superstar. Nechcel ho viac pustiť z ruky. Spieval a spieval za sprievodu hudby a ostatní tancovali. Na chodníku sa spustila ozajstná diskotéka. Nikto nenadával na nezvládnutú dopravu, všetci sa zabávali. Vietnamci jednoducho vedia prečkať dlhú dopravnú zápchu s úsmevom na tvári. Zo zúfalstva sme sa k tanečníkom pridali aj my a o pár chvíľ neskôr sa už na „asfaltovom parkete“ vlnili tanečné páry medzinárodného zloženia. Samozrejme, neobišlo sa to bez vzájomného skupinového fotenia. Akurát mikrofónu sa nikto z našich nechytal, pretože hity, ktoré domáci púšťali, boli výlučne vietnamské – s inou melodikou než na akú sme zvyknutí a samozrejme pre nás neznáme.
https://www.youtube.com/watch?v=HPhCqo_zfRU&t=6s
Niekoľkokrát som sa išiel znovu pozrieť na začiatok zápchy, ale nič významné sa nezmenilo. Zriadenci stále uprednostňovali mopedistov. Podarilo sa mi však zistiť nemilú vec – trajekty premávajú len do 16,30. Vznikla reálna hrozba, že sa nám už v ten deň nepodarí prepraviť sa na pevninu. Čo v takom prípade? Vrátiť sa do hotela? To by sme ale stratili svoje miesto v čakajúcej kolóne – stačil jeden pohľad dozadu a bolo zrejmé, že naša pozícia je výhodná, had čakajúcich áut sa tiahol ďaleko, ďalekoooo. Reálne hrozilo, že budeme musieť na ceste v autobuse prenocovať.
Po piatich hodinách čakania sa prúd prichádzajúcich mopedistov začal zmenšovať. O pár metrov sa posunuli aj autá. Všetky! Všetky, okrem nášho mikrobusu. Šofér auta stojaceho pred nami z neznámeho dôvodu opustil miesto za volantom a išiel pomáhať manželke, ktorá s asi dvojročným dieťaťom odišla na okraj trávnatej plochy pri ceste, aby ho dala vykakať. Jeho pomoc spočívala v chaotickom postávaní, v žmolení plienky v ruke a v slovnom povzbudzovaní peristaltiky malého synčeka. Kým náš šofér pochopil, že by bolo žiadúce pár metrov cúvnuť a obísť opustené blokujúce auto, predbehla nás opäť asi tridsiatka ďalších vozidiel.
Konečne sme sa dočkali a dosiahli sme areál prístaviska. Už-už to vyzeralo, že sa nalodíme, keď desiatky agilných mopedistov opäť zručne predbehli náš mikrobus a tlačili sa do trajektu ako sardinky do konzervy. Náš šofér na to útrpne hľadel a zrazu, keď bol trajekt už úplne plný, rozhodol sa, že sa tam jeho mikrobus ešte predsa len zmestí. Odvážne obišiel zriadencov zúfalo gestikulujúcich, že na lodi už nie je miesto pre náš mikrobus a doslova vtrhol do lode. Vystrašil tým záľahu už nalodených mopedistov a tí sa zo strachu predsa len ešte trochu pomkli, ale nie dosť na to, aby sme sa na loď zmestili. Zadnými kolesami ostal náš mikrobus trčať na sklápacej plošine trajektu vďaka čomu námorníci nemohli zavrieť bezpečnostnú závoru. Neviem, aké platia vo vietnamskej lodnej preprave bezpečnostné pravidlá, ale isté je, že trajekt vyplával na more s nezatvorenou závorou.
Náš šofér po skúsenosti so zdochnutým motorom ho nechcel vypnúť. Počas celej plavby ho nechal zapnutý. Vzhľadom na to, že sme všetci ostali sedieť v mikrobuse, pretože jednoducho nebolo kam vystúpiť a vzhľadom na to, že naše zadné kolesá sa nachádzali meter od vodnej hladiny, všetci sme sa tíško modlili, aby náš bláznivý šofér náhodou omylom nezavadil o šaltrpáku a nezaradil spiatočku. Po chvíli síce vystúpil a pod jedno z kolies strčil akési brvno, ale stačilo, aby okolo nás preplávala mohutná nákladná loď naložená oceľovými kontajnermi do výšky petržalského paneláka a trajekt sa rozhojdal tak, že efektivita brvna pod kolesom sa zmenila na efektivitu špáradla. Skrátka, náš život visel na vlásku! Ak by mikrobus skončil v mori, zaručene by sme sa dostali na titulku všetkých svetových bulvárnych denníkov, akurát, že by sme si to už neprečítali, pretože z ponárajúceho sa uzavretého vozidla sa ťažko uniká. Keď sme konečne a bez úhony pristáli na druhom brehu, náš šofér si pre opustenie lode z neznámeho dôvodu vybral to najnevhodnejšie miesto, kde výškový rozdiel medzi sklopnou plošinou trajektu a betónovou plochou prístaviska bol najvyšší – odtrhol výfuk.
S odtrhnutým výfukom, ktorý na najbližšej benzínovej pumpe opravil tým, že ho priviazal akýmsi motúzom, sme zamierili do provincie Ninh Binh ležiacej 100 kilometrov južne od Hanoja v delte Červenej rieky neďaleko slávnej krasovej scenérie a zátoky Tam Coc.
(Všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Zdroj fotografií: autor textu
Celá debata | RSS tejto debaty