Pavol Fabian

Do Kišiňova sme prileteli tesne pred polnocou. Mal som naštudované, že z letiska ide do centra trolejbus č. 30. Lenže pred letiskovou budovou sme nevedeli nájsť trolejbusovú zastávku a čo je horšie – ani troleje. Objavili sme ju až pri návrate domov. Nachádzala sa rovno oproti východu z letiska a ani nočná tma nemôže byť vysvetlením, ako je možné, že sme ju prehliadli. A chýbajúce troleje? Tridsiatka je ten typ dopravného prostriedku, ktorý môže jazdiť aj po zložení trolejbusových palíc…

Neostávalo iné, ako zobrať si taxík. Taxikárov a nadháňačov taxikárov postával pri východe z letiska celý húf, ale my sme toho svojho našli osamoteného o kus ďalej na mieste, kam sme sa prepracovali pri hľadaní trolejbusu. Asi bol trochu aj prekvapený, že sme ho oslovili. Odtrhol oči od mobilu a povedal, že nás odvezie do nášho hostela v centre za 250 moldavských lei. Mal som naštudované, že pred rokom sa za serióznu cenu považovalo 150 – 200 lei a tak som predraženú ponuku odmietol. Hneď spustil na dvesto a vyskočil z auta v snahe uložiť naše miniatúrne batôžky, spĺňajúce normy bezplatnej batožiny lowcostových leteckých spoločností do kufra. Pripadalo nám komické, aby sa bezmocne prevaľovali v obrovskom kufri limuzíny a tak sme odmietli možnosť umiestniť ich tam. Taxikár sadol za volant a oznámil nám, že dnes mu nešiel kšeft, pretože internet či nejaká taxikárska aplikácia vôbec nefungovala.

Oslovili sme ho po rusky a on s nami rozprával touto rečou. Vedel som, že v Moldavsku, kde je úradným jazykom moldavčina (má minimálne rozdiely od rumunčiny) sa dá dorozumieť aj po rusky, ale myslel som si, že zvlášť v dnešných vojnových časoch, keď sa navyše moldavská prezidentka Maia Sanduová snaží krajinu doviesť do EU a NATO, bude táto reč upozaďovaná. Po pár obligátnych otázkach odkiaľ sme pricestovali a čo je našim cieľom taxikár Alex zdvihol telefón a zavolal manželke. Oznámil jej, že dnes to nestojí ani za fajku močky, týmto ritom končí a ide domov.

„Nechaj otvorené dvere.“ poprosil ju.

S manželkou sa rozprával tiež po rusky. To ma trochu prekvapilo. Spýtal som sa ho, prečo nehovorí po moldavsky a on sa zatváril znechutene a nepatrnou vzdialenosťou palca a ukazováka naznačil do akej miery rozpráva po moldavsky.

„Vadí vám, že rozprávam po rusky?“

„Nie naopak, aspoň si rozumieme.“

„Lebo dnes je taká doba, že všetko ruské je zlé…“ znechutene pokračoval.

Ubezpečil som ho, že nepatrím k tým, ktorí sa konjunkturalisticky držia tejto tézy.

A potom sa už rozhovor rozprúdil na politickú tému. Za vojnu na Ukrajine podľa taxikára môžu Ukrajinci. Putin nemohol inak zareagovať, ako reagoval. Proukrajinská vojnová propaganda beží na plné obrátky aj v Moldavsku, ale ľudia vraj nie sú hlúpi. A vôbec, aj v jeho krajine ide všetko dolu vodou. Za minulého režimu bolo lepšie. Alex sa mi razom stal sympatickejší. Vymenili sme si telefonické čísla s prísľubom, že jeho služby ešte využijeme.

Ešte malá poznámka k jazykovej otázke v Moldavsku. Wikipédia uvádza, že podľa sčítania ľudu v roku 2014 (ktoré nezahrnovalo územie Podnesterska) 54,6% obyvateľov označilo za svoj prvý jazyk moldavčinu, 24% rumunčinu a len 14,5% ruštinu (hoci len 4,1% obyvateľstva vraj tvoria etnickí Rusi). Nuž neviem, táto štatistika sa mi nejako nepozdáva. Počas štyroch dní, ktoré sme v Moldavsku strávili, som všade okolo seba počul takmer výhradne len ruštinu, a to bez toho, že by som hovoriaceho vyprovokoval svojou po rusky položenou otázkou. Vlastne sa mi stalo len jeden jediný raz (u predavačky mliečnych výrobkov na trhu v Kišiňove), že ktosi nevedel, či nechcel hovoriť po rusky.

Taxikár Alex nás zaviezol do centra a zastavil pred honosným hotelom Bristol. Na lesklej mramorovej fasáde vznešene plápolali vlajky všetkých možných krajín.

„To bude nejaký omyl…“ zháčil som sa, pretože mi bolo jasné, že naše ubytko za 500 moldavských lei sa sotva týka tohto hotela.

„Prejdete pasážou popod hotel a na dvore za ním je vchod do vášho hostela.“ navigoval nás.

Urobili sme, ako povedal. Tam to už vyzeralo menej honosne… Výťahom zo dvora sme sa vyviezli podľa inštrukcie na tabuľke na 4. poschodie, kde sa náš hostel nachádzal.

Nuž 500 lei bolo na nablýskaný interhotel Bristol primálo, ale za malú kuticu s poschodovou posteľou, jednou prútenou stoličkou a malým okienkom, ktorým sa nedalo vetrať lebo viedlo do vestibulu to zas bolo priveľa.

Ale spal som už aj na oveľa horších, priam katastrofálnych miestach…

Hotel Bristol

Večerná ulica v Kišiňove

Zdroj fotografií: autor textu

(Všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)