Pavol Fabian

Skoro ráno vyrážame do ulíc. Prvým cieľom je miestny Orange. Moldavsko je zaradené v tretej zóne roamingových hovorov a nechcem, aby mi za pár sekúnd mobilnej aktivity prišiel päťstoeurový účet, ako sa mi to stalo na jar za pobyt vo Vietname.

Miestne sim karty od tejto firmy sú výhodné – to som naštudoval už pred cestou. (100 GB dát a 500 minút volaní za 29 lei, čo je asi 1,44 eur)

V zahraničí som si miestnu simku ešte nikdy nekupoval, takže som pristúpil k pultu najbližšej „orangeovej“ slečny mysliac si, že jej podám peniaze a ona mne simkartu, ako sa v trafike kupujú cigarety. Po anglicky a chladne ma odkázala na lístočkový objednávací systém. Poslušne som si vytlačil číselko a objednávací systém nás s kamarátom okamžite poslal k pultu tej istej slečny. Teraz sa už usmiala a spýtala sa, čo potrebujeme. Ukázal som rukou na reklamný stojanček, ktorý mala na pulte, ponúkajúci sim kartu za 29 lei a prstami naznačil dva kusy (aj pre kamaráta).

Podala nám dva zatavené balíčky obsahujúce kartu a po anglicky začala vysvetľovať, čo s ňou treba ďalej robiť. Prekvapene som zistil, že som si to predstavoval jednoducho – vyberiem starú a vložím novú kartu a frčím ďalej. A ono sa bolo treba kamsi prihlásiť, vložiť akési čísla, potvrdiť, a neviem, čo ešte. Nie som bohvieaký angličtinár (skôr nemčinár) a spolucestujúci kolega už vôbec nie. Tak som tú mladú slečnu oslovil po rusky dúfajúc, že ruské vysvetlenie bude zrozumiteľnejšie. Ona však na moju ruštinu vôbec nezareagovala. Na stole pred sebou mala večné pero s potlačou vlajky Spojených štátov amerických, a tak som usúdil, že ruština nebude patriť k jej obľúbeným rečiam. Viac som to v tomto jazyku neskúšal. Poprosil som ju už po anglicky, či by nám tie karty nemohla spojazdniť ona. Namietla, že na to tam ona nie je a že sa jej už nazhromaždili ďalší čakajúci zákazníci. Bola to pravda. Nechala sa však obmäkčiť a súhlasila s tým, že spojazdní jednu kartu. My sa máme pozorne dívať a počúvať a druhú kartu si už spojazdníme sami. Pozorne sme sa dívali a počúvali, napriek tomu sme nič nepochopili. Keď slečna pochopila, akí sme my dvaja starí motáci, s povzdychom sa uvolila spojazdniť aj druhú kartu. Boli sme jej vďační. Na rozlúčku, neviem prečo, som jej zaďakoval po rusky:

„Спасибо. До свидания.“

Slečna sa v tom momente rozžiarila do širokého úsmevu:

„Prečo ste nehovorili po rusky hneď? Mohli sme celú komunikáciu viesť v tomto jazyku!“

Asi nepostrehla, že som jeden taký pokus už dal…

Téza s americkým večným perom sa stala nepravdivou.

Kišiňov

Kišiňov

Kišiňov

Kišiňov

Catedrala Mitropolitană „Nașterea Domnului” v KIšiňove

Catedrala Mitropolitană „Nașterea Domnului” v Kišiňove

Catedrala Mitropolitană „Nașterea Domnului” v Kišiňove

Víťazný oblúk v Kišiňove

Centrálna a aj bočná (suburban) autobusová stanica sa nachádza v centre mesta obkolesená velikánskym trhom. Predáva sa na ňom všetko možné, nielen potraviny, ale aj spotrebný tovar. Je tu však minimum vietnamských predavačov. Pozoruhodné je, že zvláštna budova je vyčlenená len na predaj mäsa a mäsových výrobkov, ďalšia s typickým zápachom len na predaj rýb a ďalšia tiež s typickou arómou na predaj mlieka a mliečnych výrobkov vrátane bryndze.

Trh v Kišiňove

Trh v Kišiňove

Autobusová stanica má síce honosný názov „Centrálna“, ale autobusy tu veľmi neuvidíte. Skôr mikrobusy najrozličnejších značiek (VW, Mercedes, Fiat…) všetko zo západu podovážané jazdenky v rozličnom technickom stave. V Moldavsku, tak ako vo väčšine postsovietskych krajín, funguje osobná cestná doprava vo veľkej miere systémom maršrutiek. Linky majú vytýčený smer, kdekoľvek môžete vystúpiť a kdekoľvek po mávnutí nastúpiť. Linky majú svoj časový harmonogram, ale ten sa úplne presne nedodržiava, často sa vo východzej stanici čaká, kým sa maršrutka zaplní.

Dodnes som nepochopil systém kupovania lístkov. Väčšinou sa v maršrutkách platí priamo u šoféra a to pri vystupovaní! Ale na niektoré linky si musíte kúpiť lístok v pokladni autobusovej stanice, hoci na ďalších zastávkach to už funguje opäť kúpou cez šoféra.

Maršrutka

Na cestu z Kišiňova do Tiraspoľu som však kúpil lístky cez internet (www.autogara.md) – dá sa to, ale len na zopár liniek, drvivá väčšina funguje klasicky cez šoféra pri vystupovaní. S tiraspoľským lístkom vytlačeným doma na PC tlačiarni sme narobili na centrálnej autobusovej stanici v Kišiňove veľký rozruch. Takýto postup je tu asi veľmi raritný. Náš papier putoval z ruky do ruky cez všetkých zhromaždených maršrutkárov. Do poslednej chvíle sme netušili, či nám ho uznajú. Napokon uznali.

Pani v čakárni autobusovej stanice číta čakajúcim z knihy

Ľudová krčma na kišiňovskom trhu

Ľudová krčma na kišiňovskom trhu

Zdroj fotografií: autor textu

(Všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)