Pavol Fabian

Tento text bol napísaný ešte predtým, ako sa vyskytol jav nazvaný „kolektívna samovražda Európy“, dejúci sa vďaka nekompetentným politikom priamo pred našimi očami. Tento druh samovraždy teda nie je do nasledujúceho textu zahrnutý, okrem iného aj preto, že by si vyžadoval rozsiahlu analýzu, ktorá by nebola kompatibilná so zameraním pôvodného textu.

(Text je zaopatrený poznámkami pod čiarou!)

Ako som už spomínal, dlho som zvažoval, či písať metodickú príručku o samovražde. Nebol som si istý, či som na to vhodný kandidát – príručky by mali predsa písať odborníci! Veď štatistickú príručku píšu štatistici, chirurgickú chirurgovia, pedagogickú pedagógovia, len odborníci na samovraždu akosi chýbajú…

Dodávam, že z pochopiteľných dôvodov.

Tých, ktorí sa o samovraždu pokúsili neúspešne nemožno predsa považovať za odborníkov! Skôr za babrákov.

Znovu opakujem – dlho som zvažoval, či písať takúto kontroverznú príručku. Nevedel som, čo to spraví s mojim vnútrom, ani s vonkajškom[1] – teda s rodinou, priateľmi, čitateľmi.

Keď som však zistil, že prvé, vyše dvestostranové dielo (habilitačná práca) Tomáša Garrigue Masaryka, ktoré napísal ako 29-ročný, sa zaoberalo práve samovraždou[2] a napriek tomu sa neskôr stal prezidentom a to dokonca najdlhšie úradujúcim česko-slovenským (17 rokov), povedal som si, prečo by som nemohol písať o samovražde aj ja? Akurát, vzhľadom na môj vek už nie je isté, či sa mi podarí potiahnuť tých sedemnásť rokov…

Ak sa prípadnému čitateľovi nepozdáva, že o spomínanej problematike ide písať amatér v osobe autora tohto textu, prípadných pochybovačov chcem ubezpečiť, že pri tvorbe príručky sa autor opieral o skúsenosti skutočného profesionála – Jacquesa Rigauta, ktorý svoju samovraždu úspešne dokonal.

Rigaut (†30)  bol francúzsky surrealistický básnik. V histórii ostane zapísaný tým, že sa na svoj odchod zo sveta (1929) pripravil dôkladne ako málokto. Svedčí o tom na mieste činu zanechaný rozlúčkový list a drevené pravítko. Na kus papieru napísal slová, ktoré by sa mali tesať do kameňa:

SAMOVRAŽDA – TO JE UMENIE!

Predtým než stlačil spúšť svojej pištole, s prístupom hodným precízneho vedca preveril parametre zbrane i parametre prieraznosti pripraveného streliva. Pravítkom premeral vzdialenosť medzi ústím zbrane a srdcom, aby sa presvedčil, či strela skutočne preletí telom až do tohto kľúčového telesného orgánu.

Preletela.

Autor nabral odvahu napísať toto dielo aj vďaka tomu, že viaceré popísané situácie vedúce k samovražde zažil sám na vlastnej koži – nikdy to však nebolo s cieľom ukončiť svoju pozemskú púť. Život ohrozujúca hraničná situácia sa vždy dostavila ako vedľajší produkt iného, viac či menej chvályhodného snaženia, či činnosti. Autor čitateľov ubezpečuje, že svoj život si cení a nerád by oň prišiel (hoci vie minimálne o dvoch vysokopostavených osobách, ktoré o jeho život usilujú[3]).

[1] Nemá to nič spoločné s Čankajškom (Čankajšek – vodca Kuomintangu, generalissimus a doživotný prezident Čínskej republiky na Taiwane, nespáchal samovraždu – zomrel prirodzenou smrťou na zlyhanie srdca a obličiek)

[2] Samovražda ako sociálny hromadný zjav súčasnosti. („Der Selbstmord als soziale Massenerscheinung der Gegenwart“) Vydalo vydavateľstvo Konegen, Viedeň 1881).

[3] Minister zdravotníctva a minister sociálnych vecí a rodiny. Autor sa však v tomto necíti nijaký výnimočný, spomínaní vrcholní štátni úradníci sa o jeho život usilujú rovnako intenzívne ako sa usilujú o životy ďalších 4 999 999 obyvateľov Slovenska.