Pavol Fabian

(v texte sú použité poznámky pod čiarou, ktoré sa nachádzajú na konci článku)

V povedomí ľudí panuje názor, že ortuť je veľmi účinný jed, zvlášť tá z rozbitého teplomera. Možno aj pre túto fámu Európska únia už ortuťové teplomery zakázala[1]. Ak by sa niekto rozhodol spáchať samovraždu skonzumovaním pohyblivých striebristých guľôčok a nazhromaždil hoci aj dvadsať ortuťových teplomerov, rozbil ich a ortuť z nich zjedol – nestane sa mu nič.

Teda nič…

Ortuť má svoju hmotnosť…

Objemová hmotnosť (hustota) ortuti je 13 534 kg m^-3.

Je teda ťažká jak sviňa!

Samovrah, ktorý skonzumuje väčšie množstvo ortuti určite nebude poskakovať ako Neil Armstrong v roku 1969 pri svojej prechádzke po Mesiaci. Naopak ortuť ho bude ťahať k zemi ako pašeráka ťažkej vody do pokútneho iránskeho jadrového zariadenia. Takémuto samovrahovi bude veľmi ťažko na žalúdok (v zmysle váhovom, nie pocitovom), ale smrť mu to neprivodí. Fáma o tom, že ortuť je jedovatá je nepravdivá. Sám som mal vo svojej praxi kuriózny prípad psa, ktorý zožral ortuť z teplomera, keď ho pred ním nešťastný majiteľ rozbil. Okamžite sa aj so psom rozbehol do našej veterinárnej ordinácie, aby sme ho zachránili. Samozrejme, hneď som psovi injekčne podaným emetikom vyvolal zvracanie, ale istý som si výsledkom nebol. Zavolal som teda na Kramáre, do Slovenského toxikologického centra, kde evidujú poznatky (a mali by vedieť aj poradiť) o otravách všetkého druhu. Chcel som, aby mi poradili, čo mám ďalej so psom robiť. Unudený hlas na druhom konci telefónnej linky mi dal skutočne fundovanú a obsiahlu odpoveď:

„Nič!“

Jedovaté sú totiž ortuťové soli, samotná ortuť je prakticky neškodná. Takže vážení samovrahovia, ortuť z teplomerov vám je tiež na nič!

Smrť utopením by mala patriť medzi samovraždy vykonané bez použitia pomôcok. Ťažko totiž za pomôcku možno považovať Jadranské more, Dunaj, či Zemplínsku Šíravu. Iná situácia by nastala, ak by vás „utopili v lyžičke vody“. Podľa známej povedačky to vyzerá tak, akoby to išlo uskutočniť. Ale viete ako to je, jestvuje plno podobných zaužívaných povedačiek – a pritom všetci dobre vieme, že sú to len nezáväzné slovné balasty a pravda je úplne iná – napr.:

• tohto roku sa naša ekonomika odrazí od dna,
• ak nás zvolíte zvýšime platy na dvojnásobok,
• na obzore sa črtá koniec hospodárskej krízy
• toto je už naozaj posledné plošné testovanie…

Vážnou prekážkou v úmysle spáchať samovraždu utopením je, ak samovrah vie plávať, či sa dokonca tomuto športu venoval pretekársky. Taký adept samovraždy sa musí člnom vyviezť dostatočne ďaleko od brehu, aby nedokázal doplávať na pevninu. Pozor na adeptov z radov borcov, ktorí preplávali napr. Lamanšský kanál, alebo na tzv. železných mužov, kadejakých triatlonistov a podobných muskulatúrnych deviantov – tých všetkých treba od brehu odviezť minimálne za hranicu 50 námorných míľ. Z toho vyplýva, že plavecký ultramaratónec nemá na Slovensku podmienky na spáchanie samovraždy utopením, pretože aj keby sa vyviezol člnom do stredu „nášho mora“ – teda Zemplínskej šíravy, hravo by doplával na breh. Ultramaratónci skrátka musia za samovraždou utopením vycestovať do prímorských krajín. Odporúča sa, aby sa dali vyviesť aspoň do 50 míľovej vzdialenosti od brehu a do vody skočili až tam. Dôležité je pred akciou zohnať si podrobné námorné mapy a preštudovať ich, či sa v blízkosti nenachádza nejaký ostrov, alebo hoci len zopár skál trčiacich z mora. Vhodné je zobrať si so sebou nejaký doklad slúžiaci na identifikáciu a dobre si ho pripevniť na telo. Ak by ste ho nemali, mohli by nastať problémy nielen s vašou repatriáciou do vlasti, ale s vašim návratom kamkoľvek do suchozemského hrobového miesta. Opustením teritoriálnych vôd prímorského štátu, do ktorého ste vycestovali za samovraždou, sa dostanete do tzv. voľného oceánu a vaše telo právne nebude patriť do jurisdikcie nijakého štátu a nijaký štát sa nebude hrnúť do toho, aby vaše neidentifikovateľné telo previezol na svoje územie a pochoval. To by sa mohlo zmeniť len v tom prípade, ak by ste tesne pred spáchaním samovraždy zjedli zopár briliantových náušníc, alebo pár Kičurových zlatých tehličiek, či skonzumovali puzdro odolné voči žalúdočným šťavám, obsahujúce hodnoverné dokumenty o tom, kto skutočne spôsobil pád newyorských Dvojičiek – v tom prípade by vás ktorýkoľvek štát rád previezol na svoje územie a podrobil pitve, údajne „za účelom zistenia príčiny smrti“. Nakoľko však normálny smrteľník sa do kontaktu s briliantovými náušnicami nedostane, Kičurove tehličky sú skonfiškované, či vymyslené a pád Dvojičiek už presvedčivo vysvetlila Bushova administratíva[2] – nič také vám nehrozí…

Ultramaratóncom sa teda samovražda utopením bez použitia pomôcky predraží, lebo musia nielen vycestovať do prímorskej krajiny, kúpiť si lodný lístok, alebo prenajať čln, ale aj zohnať si patričné námorné mapy.

O čo jednoduchšie sa môžeme zasamovraždiť utopením my, čo sme sa ani v pokročilom veku stále nenaučili plávať! Nám stačí kúpiť si lístok na kúpalisko a vkročiť do bazéna pre dospelých. A ak je na kúpalisku veľký frmol a tlačenica, postačí aj bazén pre deti. Ak chcete ušetriť za lístok na kúpalisko, stačí hocaké prírodné jazero, či rieka. Vyvážať sa člnkom ďalej od brehu netreba, v ideálnom prípade stačí padnúť do vody rovno z brehu.

[1]Podľa EÚ ortuť z rozbitého teplomeru môže ohroziť životné prostredie. Použitá batéria  z digitálneho teplomeru už asi nie…Na jeden náhodne rozbitý ortuťový teplomer pripadá asi 1 258 699 použitých batérií z digitálnych teplomerov obsahujúcich zložito recyklovateľné ťažké kovy.

[2] -)))