Pavol Fabian

Rozmýšľam odkiaľ sa vzala medzi ľuďmi toľká nenávisť voči Rusom?

V roku 1945 nás Rusi spolu s inými národnosťami Sovietskeho zväzu za cenu obrovských obetí oslobodili od fašizmu. To je proste nepopierateľný fakt! Darmo sa dnes snaží mainstream prekrúcať dejiny a tvrdiť, že Rusi spolu s Nemcami sú zodpovední za vznik 2. svetovej vojny, darmo dnes mainstream zveličuje úlohu USA pri oslobodení…

Tvrdenie, že Rusi nám spolu s oslobodením priniesli aj komunistickú diktatúru nie je pravdivé. Vojnou sužované obyvateľstvo (najmä v Čechách) v demokratických povojnových voľbách volilo komunistov celkom spontánne, pretože úprimne verilo, že im to prinesie lepší život. To sú všetko fakty a ak si niekto chce overiť, či mainstream prekrúca dejiny, stačí, keď si zadováži serióznu historickú literatúru.

V roku 1968 prišli k nám Rusi znovu a to si už pamätám aj ja. Pamätám si to obrovské sklamanie národov Česko-Slovenska a áno, aj nenávisť voči Rusom! Bol som mladý, hlúpy a áno, aj nenávistný. Dnes s odstupom času mi je jasné, že tzv. Pražská jar nemohla skončiť inak. Zmeny, ktoré sa udiali počas siedmych slobodných mesiacov boli príliš rýchle a Rusov, ako jadrovú veľmoc majúcu v bipolárnom svete svoje záujmy, museli dráždiť. Možno, keby sa  diali pomalšie a požiadavky boli menej radikálne, mohli sme uskutočniť aspoň nejaké reformy a dosiahnuť  voľnejší stav, aký bol vtedy v Juhoslávii alebo aspoň aký bol v Maďarsku. My sme však chceli všetko a rýchlo! To nemohlo skončiť dobre!

Napriek tomu, vyše dvadsaťročný pobyt sovietskych vojsk v Česko-Slovensku bol azda tou najmiernejšou okupáciou v dejinách. Za celý ten čas mala len 108 obetí a aj to väčšinou išlo o obete dopravných nehôd s ruskou vojenskou technikou v bežnej cestnej premávke (opäť oponenti dohľadajte si seriózne výskumy v tejto oblasti!). Ruskí vojaci podľa zmluvy o ich pobyte podliehali našej jurisdikcii (sám som sa zúčastnil ako divák jedného súdneho konania v Žiline). Podľa terajšej zahanbujúcej obrannej zmluvy DCA so Spojenými štátmi americkí vojaci nepodliehajú našej jurisdikcii a v podstate si tu môžu robiť, čo chcú, bez toho, aby sme na to mali nejaký dosah (okrem iných nehorázností jestvujúcich v tejto narýchlo prijatej zmluve).

Zlomovými okamihmi nových dejín boli 17. november 1989 a 21. december 1991, čiže prevrat v Česko-Slovensku nazvaný Nežná revolúcia a rozpad Sovietskeho zväzu.

Od tohto okamihu by sme mali zabudnúť na príkoria, ktoré nám uštedril už nejestvujúci Sovietsky zväz a brať Ruskú federáciu ako novú entitu. Ak teda nechceme ísť do vzájomného obviňovania sa štýlom – Amíci predsa vyvraždili Indiánov!

Ak posudzujeme vyše tridsaťročné obdobie, ktoré od týchto dvoch dátumov uplynuli a najmä politiku a konanie Spojených štátov a Ruskej federácie, tak Američania celkom logicky pri objektívnom pohľade musia vyznievať ako diabli a Rusi ako anjeli. Amíci majú za tých 30 rokov prsty v zavraždení milióna civilistov v Iraku, tisícok v Juhoslávii, v nespočítateľných obetiach v Sýrii, Afganistane (napr. dronový útok na ničím sa neprevinivších 50 svadobčanov), Líbyi, Jemene, Guantanáme… Rusom možno vyčítať v podstate len ten Krym, hoci kto si naštuduje dejiny tohto polostrova, musí objektívne uznať oprávnenejšie nároky naň zo strany Ruskej federácie a tiež fakt, že na Kryme sa udiali dve(!) a nie jedno referendum s jasným proruským výsledkom.

Začiatok vojny na Ukrajine vo februári 2022 bol nevyhnutným dôsledkom mocichtivého rozširovania sa NATO na východ, ignorovania ruských záujmov a požiadaviek a neochoty Západu riešiť veci mierovou cestou. Som presvedčený, že Rusi vrátane Putina, vojnu nechceli, boli do nej dotlačení. NATO prostredníctvom poslušnej bábky Zelenského rozpútalo a ďalej eskaluje vojnu, ktorá je v priamom rozpore s preambulou zmluvy o NATO, v ktorej sa hovorí, že Severoatlantický pakt je obranným spoločenstvom členských štátov. Skutočnosť je taká, že NATO útočí prostredníctvom nečlenského štátu s cieľom poraziť Rusko, ako dnes povedal francúzsky prezident Macron. A to napriek tomu, že v preambule zmluvy o NATO je na poprednom mieste veta o tom, že Severoatlantickému paktu ide o vytvorenie spravodlivého a trvalého mierového poriadku v Európe.

Svet nikdy nefungoval, nefunguje a ani nebude fungovať tak, že každá krajina má právo na svoju vlastnú cestu. Veľmoci, a zvlášť jadrové, si vo svojom susedstve vždy chceli, chcú, a budú chcieť udržiavať bezpečnostnú zónu neutrálnych, alebo nezúčastnených štátov. Viete si predstaviť, ako by situácia vyzerala, keby sa nejestvujúca Varšavská zmluva chcela rozšíriť o Mexiko? Koniec-koncov, kubánska kríza z roku 1962 takú situáciu už raz modelovala. (A ani vtedy neboli zdrojom problému zlí Rusi, ktorí „svojvoľne“ chceli umiestniť na Kubu svoje rakety, ale Američania, ktorí rozmiestnili v Turecku, v podstate na hraniciach Sovietskeho zväzu, svoje lietadlá s jadrovými bombami a ruská snaha umiestniť rakety na Kube bola už len ich reakcia na americké zlo.)

Odkiaľ sa teda vzala tá nenávisť voči Rusom? A prečo sa stupňuje generačne? Prečo, čím mladší človek, tým väčšia nenávisť voči Rusom? Prečo v 60. a 70. rokoch minulého storočia vzniklo mohutné hnutie hippies hlásajúce lásku a mier, ktoré ostro protestovalo voči americkej vojne vo Vietname (mimochodom, tiež vypukla na základe vymyslenej zámienky v tonkinskom zálive) a prečo dnes mladých netrápia americké vojnové zločiny po celom svete a nevzniklo nič podobné, ako protivojnové hnutie detí kvetov?

Príčin je viacero. Jednak žijúcich pamätníkov hrôz 2. svetovej vojny možno spočítať už len na pár prstoch. Postupne vymierajú aj ich deti, ktoré o tých hrôzach počúvali autentické rozprávanie rodičov. A skúsenosť, ako je známe, je neprenosná!

Dnešná mládež odchovaná bojovými počítačovými hrami si myslí, že vojna je len taká strieľačka disponujúca ďalšími záložnými životmi, ktoré sa dajú hravo obnoviť. A tiež si myslia, že keď nejestvuje povinná vojenská služba, tak mňa sa to predsa netýka!

Nebudem tu písať o tom, ako sa už vyše tridsať rokov manipuluje s verejnou mienkou, pričom stav u nás dosiahol „dokonalosť“ v posledných dvoch, troch rokoch. Dnešní novinári (česť výnimkám!) už nie sú vzdelaní žurnalisti hľadajúci pravdu, ale obyčajní propagandisti uspokojujúci sa s dobrým flekom a stálym platom, konformní s pokynmi prichádzajúcimi spoza oplotenej ambasády. Politici nielen v postsocialistických krajinách, ale aj v krajinách západnej Európy sa stotožnili so svojou vazalskou pozíciou voči USA, čo je obzvlášť nepochopiteľné v prípade Nemecka.

To všetko je však málo na to, aby vo vás vypestovali nenávisť voči Rusom. Tú nenávisť v ľuďoch vo veľkej miere roky buduje umenie, najmä kinematografia. Už tridsať rokov sme zahrnutí množstvom americkej, často brakovej filmovej produkcie, kde sa často glorifikuje americká armáda (napr. Top Gun), ale aj Amerika ako taká. Už sa ani nepamätám, kedy sa do kín dostal nejaký ruský film… V amerických filmoch sa protiruská indoktrinácia vyskytuje veľmi často a ak v niektorom z filmov nie je, tak určite na záberoch nechýba aspoň americká vlajka. Schválne, sledujte, či uvidíte nejaký hollywoodsky film, v ktorom by sa nevyskytovala vlajka Spojených štátov – samozrejme nesmie ísť o filmy zaoberajúcou sa históriou spred roku 1775!

To, ako sa prostredníctvom filmu a najmä emócií dá budovať a formovať názor, som si pred pár dňami znovu uvedomil pri sledovaní filmu režiséra Gavina Hooda Oko v oblakoch. Anotácia k filmu znie:

„Plukovníčka britskej armády velí medzinárodnej misii, ktorej cieľom je zajať nebezpečných teroristov v Keni. Keď však zistí že teroristi plánujú samovražedný útok, cieľ misie sa razom zmení zo „zajať“ na „zabiť“. Briti do bojovej akcie povolajú amerických pilotov dronov, ale vo chvíli keď, sa na bojovom poli zjaví deväťročné dievčatko, pilot Steve Watts pre krízu svedomia nesplní rozkaz, čo vyústi do medzinárodnej roztržky. Protiteroristický dronový útok na území spriatelenej krajiny nevyjde podľa plánu, okolnosti zovrú všetkých aktérov vojnového konfliktu do slučky a pomaly ju uťahujú. Každé rozhodnutie v neriešiteľnej situácii či útočiť navzdory obetiam na civilnom obyvateľstve je zlé a ešte horšie a konflikt účinkov modernej výzbroje a svedomia ľudí, ktorí ju obsluhujú ďalej graduje.“

Nuž, je to riadny doják! Film nám vykresľuje, ako je všetkým tým vojakom a politikom ľúto malého kenského dievčatka predávajúceho chlieb na ulici za múrom oddeľujúcim ju od domu, v ktorom si teroristi obliekajú samovražedné vesty, aby splnili svoju šialenú misiu v nákupnom centre. Citlivo vnímajúc (a la Čaputová) posudzujú  a vyhodnocujú riziko ublíženia na zdraví malému dievčatku. Do vynesenia ortieľa sa zapojí najmenej desať úrovní rozhodovania, telefonujú dokonca aj ministrovi zahraničných vecí, ktorý je práve na návšteve Číny a vyrušia ho od hrania stolného tenisu s čínskymi predstaviteľmi… A keď napokon dievčatko ako „collateral damage“ umrie, všetci tí tvrdí americkí vydrilovaní chlapi v maskáčoch si utierajú slzy z líc.

Seriózne myslený film sa postupne nechtiac mení na ťažko uveriteľnú tragi/komédiu. Každému uvažujúcemu človeku je jasné, že takto to predsa nefunguje! Filmu sa nedá veriť, resp. veria mu len sfanatizovaní amerikanofilovia a uveriť mu môže neskúsená a ľahko ovplyvniteľná mládež.

Kde sa v reále, teda mimo filmového plátna, bral ohľad na „deväťročné predavačky chleba“ počas 78-dňového nezmyselného amerického bombardovania Juhoslávie, keď zahynulo najmenej 2500 civilistov, z toho 89 detí a zranenia utrpelo viac ako 12 500 ľudí? Bombardované boli civilné ciele vrátane mostov a nemocníc(!) a použitá bola aj zakázaná munícia obohatená uránom, vďaka čomu je v postihnutých lokalitách dodnes zvýšený výskyt rakoviny.

Kde sa bral ohľad na „nevinné detské predavačky chleba“ počas vojny v Iraku, ktorá vznikla z vymyslených a nepravdivých dôvodov a výsledkom bol vyše milión civilných obetí, z toho takmer pol milióna detí? A ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová vo videu, ktoré sa dá na nete dodnes ešte dohľadať, na otázku televíznej reportérky, či tie detské obete v Iraku stáli za to, bez mrknutia oka, či akéhokoľvek pohnutia mysle odpovie:

„Stálo to za to!“

Takýmito a podobnými filmami (zvlášť v bondovkách je zloduch takmer vždy Rus alebo má aspoň s Ruskom niečo spoločné) sa formuje mienka mladých, neskúsených ľudí, ktorí navyše cielene dostávajú aj nekvalitné vzdelanie nevyžadujúce od nich, aby iniciatívne hľadali a analyzovali, ale len slepo prijímali to, čo sa im predkladá.

Nenávisť voči Rusom a glorifikácia Američanov je neoprávnená a čím skôr si uvedomíme, aká je pravda, tým skôr sa bude dať dosiahnuť mier. Veľa času na to, aby sme sa vzopreli vojnychtivým štváčom v európskych vládach a parlamentoch už nemáme a ak sa nevzoprieme, môže sa stať, že zažijeme vojnu, aká na Zemi ešte nebola. Akurát, o tom ohurujúcom evente už nenapíše bombastickú správu na prvú stranu novín nijaký bulvárny pisálek.