Prehľad známych osobností,
ktoré ukončili svoj život samovraždou
Uhorenie
(V texte sú použité poznámky pod čiarou. nachádzajú sa na konci článku)
Aszmongyi, Jozef (61) – Slovák, pôvodom z Prešova, v čase činu býval v okrese Nymburk. Bol miestnym organizátorom kultúrnych a športových akcií.
Dňa 16. septembra 1992 sa na záhrade svojho domu v obci Hasina upálil na protest proti rozdeleniu Česko-Slovenska. Médiá sa jeho činu venovali len veľmi okrajovo. Vo svojej výzve sa obrátil na „všetkých ľudí dobrej vôle, Čechov a Slovákov, aby urobili všetko na udržanie spoločného štátu.“
Bauer, Sándor (16) – maďarský učeň, ktorý sa 20. januára 1969 upálil na protest proti sovietskej okupácii a z lásky k maďarskej vlasti.
Po maďarských revolučných udalostiach z roku 1956 mu sovietski vojaci odvliekli staršieho brata do Ruska a už sa nikdy odtiaľ nevrátil. Nečudo, že rodina Bauerovcov s komunistickým režimom nesympatizovala. Ich syn Sándor preto nemohol študovať – učil sa za automechanika.
Ráno 20. januára 1969 napísal testament a listy na rozlúčku, nastúpil na električku a odviezol sa na Calvinovo námestie. Vedel, že napoludnie bude záhrada Národnému múzea preplnená študentmi, ktorí uvidia jeho čin. Polial si šaty benzínom a zapálil zápalkou. Keď už jeho šaty horeli, mával dvomi maďarskými vlajkami, v každej ruke jednu.
Mnohí si spočiatku mysleli, že ide o nejakú akčnú filmovačku a zachraňovať ho začali až po chvíli. Zvalili ho na zem a snažili sa zahasiť oheň kabátmi, nakoniec použili práškový hasiaci prístroj. Po uhasení Alexander Bauer sedel na zemi vo svojom zhorenom oblečení a bol pri vedomí. Okolo neho sa zhromaždilo okolo 2 300 zburcovaných ľudí.
K hroznému činu ho inšpirovala samovražda Jana Palacha, ktorá sa odohrala štyri dni predtým. Bauer vo vojenskej nemocnici umieral ešte ďalšie tri dni, na následky popálenín podľahol 23. januára 1969. Polícia zabavila písomnosti, ktoré zanechal u seba doma. V liste na rozlúčku napísal:
„Chcel by som žiť, ale národ teraz potrebuje moje na uhol spálené telo.“
Badylak, Walenty (76) – poľský vojak, ktorý počas 2. svetovej vojny slúžil v poľskej Zemskej armáde (Armia Krajowa).
Jeho osobný život bol poznamenaný tragickými udalosťami. Badylakova prvá žena počas 2. svetovej vojny zapísala ich syna do nacistickej organizácie Hitlerjugend. Po vojne začali komunisti kvôli tomu Badylakovcov perzekuovať a preto sa Walenty radšej rozviedol. Neskôr syna svojej bývalej žene zobral a usadil sa v Mrowinách. Walenty sa vrátil k svojej predvojnovej profesii – založil pekáreň. Skrachovala však kvôli daniam uvaleným štátom.
Neskôr sa znovu sa oženil s Irenou Slawikowskou. Jej bývalého manžela Eugeniusza v hodnosti kapitána delostrelectva zavraždili v Katyni. O katyňskom masakri mal teda informácie z prvej ruky.
Štátna bezpečnosť po vojne prenasledovala a vydierala Badylakovho syna – bývalého člena Hitlerjugend. Vyhodili ho zo školy technického zamerania a nakoniec ho donútili stať sa členom vojenskej rozviedky, ktorá vykonávala čistky a represie v poľskej armáde. Syn zomrel pri autonehode a neskôr v polovici 70. rokov 20. storočia zomrela aj jeho druhá manželka.
V roku 1980 vo veku 76 rokov bol Badylak už v dôchodku. 21. marca 1980 ráno (krátko pred vznikom Solidarity[1]) sa pripútal na Trhovom námestí, na Krakovskom rynku železnou reťazou k historickej studni. Potom sa polial benzínom a upálil sa na protest proti komunistami zamlčiavanej pravde o masakre poľskej elity v Katyni[2] v roku 1940.
Zomrel počas prevozu do nemocnice.
Buckel, David Stroh (60) – americký aktivista, právnik a environmentalista. Ako advokát obhajoval práva homosexuálov a LGBT ľudí. Bol autorom príručky o kompostovaní v mestách.
14. apríla 2018 pred úsvitom opustil Buckel svoj malý tehlový dom na okraji newyorského Prospect parku. Vkročil do tejto oázy mestskej zelene, minul magnóliový strom a kamenné sochy, ktoré sám vytvoril. Nešiel obvyklou cestou ako chodieval do práce. Zastavil sa na kúsku nerovného trávnika pri križovatke chodníkov. Nevedno ako dlho tam stál, ani kedy sa polial benzínom, ale o 5,55 hod., keď sa začínalo brieždiť, poslal do spravodajských médií email s vysvetlením, čo sa chystá urobiť. Vzápätí sa podpálil. Pri jeho tele sa našla obálka, v ktorej uviedol dôvod svojho činu. List zároveň poslal do redakcie novín The New York Times. Ako príčinu sebaupálenia uviedol prílišné využívanie fosílnych palív. V liste napísal, že veľké množstvo ľudí kvôli znečistenému vzduchu predčasne zomiera, čo demonštroval práve svojim upálením[3].
Kalanta, Romas (19) – litovský symbol, legenda, národný hrdina. Kalanta bol nábožensky založený človek. Chcel sa stať katolíckym kňazom, ale mal kvôli tomu problémy s úradmi. Nosil dlhé vlasy, sympatizoval s hnutím hippies.
Napoludnie 14. mája 1972 na seba vylial 3 litre benzínu a zapálil sa pred Štátnym hudobným divadlom v Kaunase. Bol to jeho protest proti okupácii a začleneniu svojej vlasti do Sovietskeho zväzu a proti potlačovaniu litovského jazyka a kultúry sovietskou okupačnou mocou.
Zomrel o 14 hodín neskôr v nemocnici. Pred samovraždou nechal Kalanta na lavičke v parku svoj zápisník so stručnou poznámkou:
„Z mojej smrti možno viniť iba režim.“
Koresh, David (34) – šéf Davidovskej vetvy adventistov siedmeho dňa. Túto sektu vytvoril Vernon W. Howell, ktorý si dal meno David Koresh. Koresch bol príťažlivý, charizmatický mladík, spevák, ktorý vedel hrať na gitare. Bol vzdelaný a inteligentný. Už v škole šokoval schopnosťou citovať dlhé pasáže z biblie, ktorú pravdepodobne poznal skoro celú naspamäť.
Stal sa vodcom komunity, vládcom s neobmedzenou mocou. Zneužíval oddanosť svojich ovečiek. Ženy s ním museli súložiť a rodiť jeho deti. Sexuálny deviant s nadpriemernou potenciou mal vlastný hárem, čiastočne z mladých dievčat. Na farme, ktorú komunita založila, bolo zakázané piť alkohol, ale on sám mal nevyčerpateľnú zásobu whisky. Členovia komunity bývali v biednych podmienkach, ale vodca žil v luxusnej rezidencii. Koresh bol presvedčený, že je mesiáš. Prezradila mu to biblia. A verili v to aj ostatní…
Od začiatku deväťdesiatych rokov začal na farme stavať pevnosť. Kupoval samopaly, granáty a muníciu. Dal postaviť vlastný zdroj plynu, doviezť tisíce debien s potravinami, zdokonaľovať opevnenie. Vodca naučil strieľať mužov aj ženy a svoje veriace ovečky pripravoval na možnú samovraždu, po ktorej vraj všetci ožijú, aby s konečnou platnosťou vybojovali večné božie kráľovstvo.
Koresh svoje ovečky presvedčil, že sa chystá konečný boj medzi anjelmi a americkou vládou, pričom jeho skupina mala stáť po boku anjelov. Nikoho nemohlo prekvapiť, že to nevzbudilo sympatie agentov FBI, ktorí sa prišli na Koreshovu farmu pozrieť. Strhla sa prestrelka, čo bol pre členov sekty signál, že začal Armagedon. Zapálili farmu, ktorá ľahla popolom a mnohí, vrátane Koresha, v nej uhoreli. Celkový počet obetí dosiahol číslo osemdesiatšesť, vrátane sedemnástich detí. Zachránilo sa len deväť ľudí.
Moyses, Márton (29) – sedmohradský maďarský básnik a mučeník rumunského komunistického režimu.
Dňa 22. novembra 1960 ho priamo počas vyučovania zatkli príslušníci rumunskej tajnej polície Securitate a odsúdili ho na sedem rokov väzenia za tri protikomunistické básne, ktorých bol autorom. Vo väzení ho opakovane mučili a Moyses, aby neprezradil mená svojich spolupracovníkov si radšej kusom nite vyrezal jazyk. Vyšetrovatelia tajnej polície mu ho však bez anestézie prišili naspäť. Na slobodu sa vrátil s načisto podlomeným zdravím.
Dňa 13. februára 1970, rok po upálení Jana Palacha v Prahe a Sándora Bauera v Budapešti, sa pred sídlom komunistickej strany v Brašove polial benzínom a zapálil. Príslušníci Securitate ho uhasili a odvliekli preč. Zároveň vydali nariadenie zakazujúce poskytnúť mu akúkoľvek lekársku starostlivosť. Moyses trpel bez lekárskej pomoci ďalšie tri mesiace. Zomrel vo väzbe barótskej nemocnice dňa 13. mája 1970. Mal 29 rokov. Tajná polícia potom zlikvidovala celú dokumentáciu k prípadu vrátane jeho básní a fotografií.
Palach, Jan (21) – študent histórie. Upálil sa pri fontáne Národného múzea v Prahe na protest proti okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy.
16. januára 1969 okolo jedenástej dopoludnia sa Palach vydal zo spořilovského internátu, kde býval, do centra Prahy. Cestou si kúpil dve plastové nádoby a na benzínovej pumpe na Opletalovej ulici ich naplnil benzínom. Krátko pred pol treťou dorazil k fontáne pod Národným múzeom. Vyzliekol si kabát, z aktovky vytiahol fľaštičku s nápisom Éter. Otvoril ju nožom a pričuchol k nej. Potom všetko odložil, polial sa benzínom z oboch nádob a škrtol zápalkou. Preskočil zábradlie, prebehol hornou časťou Václavského námestia a uprostred vozovky padol na zem. Okoloidúci svedkovia ho začali hasiť svojimi kabátmi.
Podľa vzoru Jana Palacha sa na druhý deň po jeho smrti (20. januára 1969) upálil pri pomníku T. G. Masaryka v Plzni Josef Hlavatý. Zomrel 25. januára 1969.
Presne mesiac po pohrebe Jana Palacha, 25. februára 1969, sa na Václavskom námestí upálil osemnásťročný študent šumperskej železničnej priemyslovky Jan Zajíc. V apríli 1969 ich v Jihlave nasledoval Evžen Plocek. Michal Lefčík sa upálil v Košiciach 11. apríla 1969.
Hoci tieto protestné samovraždy hlboko otriasli verejnou mienkou, nemali väčší vplyv na politickú situáciu vo vtedajšom Československu.
Quảng Đức, Thich (65) – vietnamský budhistický mních, ktorý sa 11. júna 1963 upálil na rušnej saigonskej križovatke.
Quảng Đức protestoval proti prenasledovaniu budhistov zo strany juhovietnamskej rímskokatolíckej vlády pod vedením Ngô Đình Diệma. Fotografie z upálenia sa rozšírili po celom svete a upriamili pozornosť na politiku Diệmovej vlády. Americký prezident John F. Kennedy povedal:
„Žiadna spravodajská fotografia v histórii nevyvolala po celom svete toľko emócií ako táto.“
Malcolm Browne získal za fotografiu upálenia mnícha Pulitzerovu cenu.
Dá sa povedať, že Quảng Đức, Thich bol prvotným vzorom všetkým nasledovníkom, vrátane Jana Palacha.
Upaľovanie samého seba sa stalo „obľúbeným“ protestom najmä tibetských mníchov. Od februára 2009 do mája 2015 sa v tibetských oblastiach Čínskej ľudovej republiky upálilo 140 Tibeťanov. Svojim zúfalým činom vyjadrili protest proti čínskej politike voči Tibeťanom. „Priekopníkom“ v takomto druhu protestov tibetských rehoľníkov bol mních Tabe, z kláštora Kirti, ktorý sa upálil 27. februára 2009.
[1] Nezávislá samosprávna odborová organizácia, ktorá získala masovú celospoločenskú podporu a postavila sa proti vtedajšiemu komunistickému režimu v Poľsku.
[2] Zavraždenie poľských vojnových a civilných zajatcov väznených v sovietskych koncentračných táboroch pre vojnových zajatcov, ktoré má na svedomí NKVD.
[3] Akú uhlíkovú stopu má na svedomí jeho posledný čin nikto neskúmal.
Celá debata | RSS tejto debaty