Ďalší deň sme sa z Petry presunuli o 120 kilometrov na juh do lokality Vádí Rum.
Vádí Rum je jednou z najzaujímavejších púštnych scenérií na svete. Nakrútili sa tu mnohé scény z filmu Lawrence z Arábie, v ktorom hrali Peter O´Toole, Omar Sharif a Anthony Quinn. Film ovenčený siedmimi Oscarmi bol inšpirovaný skutočným príbehom. Hovorí o grandióznej vízii jedného Angličana (T. E. Lawrence), prichádzajúceho z úplne iného sveta a kultúry, ktorého snaha splynúť s miestnymi synmi púšte končí veľkolepým stroskotaním. T. E. Lawrence práve tu, vo Vádí Rum založil svoj tábor v časoch arabského povstania proti Osmanskej ríši. Jeho kniha „Sedem pilierov múdrosti“ je pomenovaná po siedmich prírodných stĺpoch stojacich na vyvýšenine na ceste do Vádí Rum.
Vádí Rum je bizarná krajina. Rozľahlé púštne úseky prechádzajú do rozoklaných pohorí, prázdnota a pocit bezčasia budia posvätnú úctu. Vádí je popretkávané nespočetnými kaňonmi, z ktorých mnohé sú dosiaľ nepreskúmané. Na strmých skalných stenách možno objaviť staroveké kresby a nápisy. Celá lokalita je chránenou krajinnou oblasťou s početnými druhmi vzácnej flóry a fauny. Napriek tomu, že Vádí Rum je obľúbenou turistickou atrakciou, nestratilo nič zo svojej autentickosti. Jedinými stavbami sú tu stany z kozej a ťavej srsti. Oblasť sa tiež nazýva Mesačným údolím a je súčasťou Arabskej púšte, ktorá sa rozprestiera ďalej do Saudskej Arábie. Nachádza sa tu najvyššia hora Jordánska Jabal Umm al Dami 1 840 m. n. m. Vo Vádí Rum žije asi 2 000 beduínov kmeňa Zalabia, ktorí majú ako jediní právo prevádzkovať tu služby pre turistov a vďaka tomu si rezervácia uchováva autenticitu aj napriek zvyšujúcemu sa počtu návštevníkov. Časť z nich žije už usadeným spôsobom života v dedine Rum, ale niektorí stále obývajú tradičné stany utkané z ťavej srsti. A kočujú podľa toho, kde je dostatok vody. Lokalita láka filmárov, ktorí tu nakrútili mnoho hollywoodskych trhákov, v poslednom čase napríklad film Marťan.
Po príchode a vybavení povolenia na vstup v návštevníckom centre Vádí Rum prestupujeme z nášho mikrobusu na korbu dvoch džípov a vydávame sa do púšte. Nie sme jediní. Podobných džípov s návštevníkmi tu jazdí viacero, ale čím sa viac vzďaľujeme od vstupnej brány, áut ubúda. A len sem-tam v diaľke učupené pod skalným masívom vidíme tábory so šiatrami určené pre turistov. Ako sprievodca sa nás ujal zástupca rodiny Mutlak, pretože nocovať budeme práve v kempe Mohammad Mutlak Camp patriacom tejto rodine. Počas dňa nás postupne odviezli do tých najkrajších miest oblastí. Navštívili sme červenú piesočnú dunu, dva skalné mosty, kaňony, pramene, skalné maľby, beduínsky zavlažovací systém… Sprievodcovia nás nechali prejsť si niektoré kaňony samostatne a počkali nás na druhej strane. Na poludnie, v tieni vysokého skalného masívu, pripravili obed priamo v púšti.
Video:
Jazda džípom po púšti Wadí Rum
Minulý rok som zažil trojdňový trek po Sahare v Mauritánii. Ten spĺňal moju predstavu o púšti, pretože keď ste vyliezli na najvyššiu dunu, kam až oko dohliadlo, všetkými smermi ste videli len a len žlté duny do nekonečna. Nič iné než piesok! Boli to úžasné pohľady, pri ktorých ste sa cítili ako bezvýznamný mravec medzi tým množstvom piesku.
Vádí Rum nepôsobí takým monotónnym dojmom (i keď slovo monotónny asi nie je to pravé). Nachádza sa tu množstvo skalných útvarov, nie všade tvorí podklad pod vašimi nohami len a len sypký piesok, miestami je pôda spevnená a aj jazda džípmi po Vádí Rum bola menej náročná pre šoféra. Navyše dorazili sme sem po neobvyklých štyroch dňoch dažďa, takže pustatina bola sprestrená náhle rozkvitnutou púštnou vegetáciou, čo na Sahare takmer úplne absentovalo.
Vádí Rum
Vádí Rum
Na korbe džípu vo Vádí Rum
Vádí Rum
Vádí Rum
Vádí Rum
Vádí Rum
Vádí Rum
Na červenej dune, ktorú sme vo Vádí Rum navštívili ako prvú, som chcel trochu zamachrovať a ostatným predviesť, ako sa beží z vrcholu duny. Lebo, hoci sa to nezdá, aj s tým je dobré mať skúsenosť. Jednak je to rýchly a bezpečný pohyb, pri ktorom si nenaberiete do topánok veľa piesku, druhak, ak správne našľapujete, duna vydáva zvuk pripomínajúci prdenie. Pri svojom osvetovom počine som však zabudol na to, že mám obuté sandále a nie tenisky. Špičkou som zakopol a v 45 stupňovom svahu som stratil rovnováhu. Ovešaný batohom a najmä fotoaparátom a objektívmi, som nechcel spadnúť, aby som nepoškodil svoju fotooptiku. Sám seba som nemohol vidieť, ale z toho, ako to opisovali ostatní a aj z toho, ako som ten krkolomný pád-nepád pociťoval ja, to muselo pôsobiť veľmi dramaticky a komicky zároveň. Približne pätnásť ďalších krokov letiac dolu svahom som cirkusantsky balansoval na pokraji držkového pádu. Nakoniec som to ustál, nespadol som a foťáky nepoškodil. K úpätiu duny som zbehol s výrazom v tvári – akože všetko v pohode, presne takto to malo byť, lenže ma začala pobolievať pravá noha. Večer v kempe som zistil, že celá zadná strana stehna je jedna veľká modrina. Pravdepodobne som si natrhol sval.
Zvyšok dňa som statočne odkrivkal. Navštívili sme skalné mosty Burdah a Um, kde nie všetci nabrali odvahu po strmej skale sa vyšplhať na vrch a odfotografovať sa uprostred mosta. Prešli sme kaňonom Khazali, kde na opačnom konci miestni domorodci ponúkali možnosť spustiť sa na sánkach po piesočnej dune. Jedna dievčina z našej partie sa na to podujala – výsledok plné oči piesku. Zašli sme aj do malého kaňonu vyzdobeného pravekými skalnými kresbami znázorňujúcimi ťavy a iné divoké zvieratá. Za ich pôvodcov sa považujú ľudia z dnes už vyhynutého kmeňa Tamud, ktorý sem prišiel z Alžírska a Saudskej Arábie.
Vádí Rum
Vádí Rum
Vádí Rum
Vádí Rum
Vádí Rum
Vádí Rum
Obed vo Vádí Rum
Obed vo Vádí Rum
Vádí Rum
Vádí Rum
Vádí Rum
Skalné okno vo Vádí Rum
Vádí Rum
Vádí Rum
Vádí Rum
Vádí Rum
Vádí Rum
Vádí Rum
Vádí Rum
Okolo šiestej sme dorazili do nášho kempu a troch záujemcov z našich radov (patril som k ním) tu už čakali pripravené ťavy. Vyrazili sme na takmer dvojhodinovú jazdu do púšte. Počas nej sme mali pozorovať západ slnka, ktorý je v tejto lokalite skutočne úžasný a jeho fotky zdobia tie najprestížnejšie svetové kalendáre.
Jazdu na ťave možno pripodobniť k letu lietadlom. Aj na ranveji je najdramatickejším okamihom štart a potom opäť dosadnutie aeroplánu na pristávaciu dráhu. Let samotný, pokiaľ nenatrafíte na dramatické turbulencie, je v podstate nuda. Pri jazde na ťave to platí rovnako. Nasadáte na zviera sediace na zemi. Pri vstávaní sa najprv postaví na zadné nohy, potom na predné, pri sadaní zas opačne. Znamená to, že pri vstávaní nesmiete prepadnúť cez ťaví zadok do piesku a pri ukončení jazdy sa treba v sedle udržať a neprepadnúť do piesku cez ťaviu hlavu. Počas týchto dvoch momentov sa kŕčovito držíte sedla, ako kliešť svojho hostiteľa. Samotná jazda je už len kolísava nuda, ktorá po pár minútach spôsobí, že vám začnú klipkať očné viečka.
Pri návrate do kempu už ostatní na nás netrpezlivo čakali, pretože rodina Mohammada Mutlaka prichystala večeru pečenú tradičným spôsobom v púštnom piesku.
No… tradičným spôsobom…
Už to nebolo celkom ono…
Tradičný spôsob, v pravom slova zmysle, som absolvoval pred rokom v Mauretánii, takmer nedotknutej turistickým ruchom. Tam domorodci naozaj vyhrabali na ľubovoľnom mieste do piesku dieru, vložili do nej chlebové cesto, zase zasypali a na vrch navŕšili pahrebu.
V Mutlakovom kempe už použili isté vychytávky… Mali na to prichystanú v zemi vykopanú hlbokú šachtu oddelenú od piesku plechovou rúrou. Jedlo do nej vkladali na akomsi dvojposchodovom kovovom stojane a vrch zakryli kovovým poklopom, ktorý pred opätovným vytiahnutím jedla v piesku starostlivo pozametali zmetákom. Skrátka, už to mali pre turistov trochu vylepšené a asi sa to nedalo nazvať úplne tradičným spôsobom prípravy jedla. Ale aj tak to bolo efektné a jedlo veľmi chutné.
Večera varená v piesku
Večera varená v piesku
Na pitie bolo okrem tradičného čaju, koka koly a fanty, citrónovej vody s mätou aj nealkoholické pivo! Po vyše týždňovej pivnej absencii nám celkom chutilo, i keď dať 3 JOD (4 euro) za nealkoholické pivo by každému pravému pivárovi bolo načisto nepochopiteľné. Nechýbala vodná fajka a miestni beduíni zahrali a zaspievali tradičné piesne. Neviem, do akej miery to bolo spontánne, ale ak nie, tak by si zaslúžili Oscara, pretože ich radosť a veselosť vyzerala veľmi presvedčivo. Až tak presvedčivo, že aj taký tanečnícky nedouk, akým je moja maličkosť, sa nechala strhnúť rytmom a rozvlnil som svoje telo pohybmi, ktoré skôr ako tanec iste pripomínali epileptický záchvat.
Video:
Spev a tanec v Mohammad Mutlak kempe v púšti Wadí Rum
Zdroj fotografií: autor textu
(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Celá debata | RSS tejto debaty