Jordánskymi kaňonmi a púšťami – 8. časť - Pavol Fabian - Blog

Jordánskymi kaňonmi a púšťami – 8. časť

6. júna 2023 09:42, Prečítané 601x, Pavol Fabian, Hory, O cestách kdekade...

Ráno sme opäť nasadli do džípov. Namierené sme mali pod najvyššiu horu Jordánska Jabal Um mal Dami 1854 m. n. m.

Video:

Cestou od najvyššej hory Jordánska Jabal Umm al Dami (1840 m) po púšti Wadí Rum

Drvivej väčšine návštevníkov Vádí Rum ukážu beduíni tradičné pozoruhodnosti v blízkej dostupnosti od návštevníckeho centra. Osvedčený okruh, ktorý absolvuje väčšina cestoviek. Ak sa však vydáte k najvyššej hore, čaká vás vyše hodinová jazda púšťou, počas ktorej už nestretnete iný džíp a nenájdete ani žiaden tábor pre turistov. Vidíte len ozajstnú divočinu, takmer nedotknutú civilizáciou. Jediné, čo tu môžete stretnúť sú voľne žijúce ťavy, ktoré stoja vášmu autu v ceste a hrajú s vami hru, kto má pevnejšie nervy. V malom sa tu teda odohráva to, čo vo veľkom medzi sebou momentálne hrajú Spojené štáty a Ruská federácia. Nakoniec však ťavy vždy ustúpia, síce v poslednom okamihu, ale zato ladným krokom odbehnú spred rútiaceho sa džípu. Aby bolo jasno, prečo som písal o hre nervov – pri jazde v piesku treba dodržiavať určitú, nie malú rýchlosť, každé spomalenie, resp. zabrzdenie znamená vysokú pravdepodobnosť, že uviaznete. V jordánskej prírode je džíp cudzí element, ktorý tam v podstate nepatrí, rovnako ako je sú na Ukrajine cudzím elementom americké záujmy. Aby americký džíp na Ukrajine neuviazol musí tiež vojnu eskalovať, nepoľavovať, tlačiť na pílu… akurát si americkí plánovači neuvedomujú, že ruská ťava vydrží bez vody a stravy celé týždne a neuvedomujú si to, že v konečnom dôsledku príroda/ťava nad chamtivosťou a nerozumnosťou agresívneho človeka napokon vždy vyhrá.

Mohammad Mutlak kemp

Mohammad Mutlak Camp

V okolí Mohammad Mutlak Camp

Vegetácia vo Vádí Rum

Výstup na Jabal Umm al Dami sa ukázal menej náročný ako dlhý pochod s výstupom k Áronovej hrobke. Menej náročný možno aj preto, lebo stúpať začínate z výšky okolo 900 m. n. m., čiže prevýšenie, ktoré prekonávate sa tiež pohybuje okolo tohto čísla. Terén je skalnatý, sem-tam si treba pomôcť rukami. Pre mňa bol výstup o to ťažší, že zranená noha ma už riadne bolela a najmä vo fáze stúpania ma silne ťahala zadná časť stehna. Zostup bol menej bolestivý. S natrhnutým svalom by bolo rozumné odpočívať, povedal by každý športový lekár, lenže ja som zverolekár! A nechcel som si nechať ujsť príležitosť vystúpiť na ďalší z najvyšších kopcov jednotlivých krajín, ktorých mám doteraz na konte šestnásť. Keby som nemal problém s nohou išlo by v tomto prípade o nenáročný poldňový trek.

Výstup na Jabal Umm al Dami

Na vrchole Výstup na Jabal Umm al Dami

Pohľad z vrcholu Výstup na Jabal Umm al Dami

Pohľad z vrcholu Jabal Umm al Dami

Z vrcholu Jabal Umm al Dami je skutočne nádherný výhľad. Na všetky strany vidíte len púšť, z ktorej vystupujú skalné útvary, akoby z pieskového mora vystupovali stovky žraločích plutiev. Najmenej polovicu obzoru zaberá pohľad do neďalekej Saudskej Arábie.

Na vrchole sme boli sami, až keď sme zostupovali, stretli sme skupinku štyroch žien a jedného muža. Hoci je mnohoženstvo v Jordánsku legálne a stále živé (maximálne povolené sú štyri manželky, ale manžel musí všetkým štyrom byť schopný zabezpečiť taký štandard života, aký mala dovtedy prvá manželka), nešlo o rodinný výlet akéhosi Jordánca. Turisti vyzerali európsky a rozprávali sa po anglicky.

Video:

Kruhový pohľad z najvyššej hory Jordánska Jabal Umm al Dami (1840 m)

Po návrate do Mohammad Mutlak kempu sme sa zbalili a vydali sa späť k návštevníckemu centru, kde nás čakal náš minibus. Cestou z Vádí Rum sme sa ešte zastavili v železničnej stanici zabudnutej v púšti, premenenej na železničiarsky skanzen. Parná lokomotíva, stará dieselová mašina a dve obstarožné súpravy vagónov v púštnom prostredí pôsobili ako ideálna scenéria pre niektorý zo spaghetti westernov Sergia Leoneho. Vyplieskali sme tu zopár fotografií a pokračovali v jazde do Akaby.

Akaba je mesto so 150 000 obyvateľmi. Je to jediný jordánsky prístav rozkladajúci sa na brehu Akabského zálivu Červeného mora. V 12. storočí na krátky čas obsadili Akabu kresťanskí križiaci. Následne ju získali mameluci a ovládali ju až do začiatku 16. storočia, kedy sa jej zmocnila na ďalších 400 rokov Osmanská ríša. Za 1. svetovej vojny musela Osmanská ríša ustúpiť a vzdať sa mesta. V júni 1917 Akabu dobyla beduínska armáda pod vedení už spomínaného britského dôstojníka T. E. Lawrenceho, známeho ako Lawrence z Arábie. Dnes tento prístav využíva aj Saudská Arábia.

Ubytovali sme sa v podniku Arab divers, kde už z názvu vyplývalo, že voľba ubytka špecializujúceho sa na potápanie a potápačstvo vyznievalo v mojom prípade dosť komicky. Zariadenie poskytovalo kompletné služby pre záujemcov o to, čo českému spevákovi Karlovi Zichovi privodilo smrť.

Ubytovanie sa nachádzalo v kopci približne 10 minút chôdze od mora a cca 15-20 minút cesty autom od centra Akaby. Asi by nám niečo ponúkli na jedlo aj tam, ale my sme sa vydali na večeru do Akaby. Žiaľ, nezapamätal som si názov reštiky a ani ju neviem s istotou dohľadať cez google map. Ale jedlo bolo vynikajúce, prekypovalo z tanierov ako háčkovaná dečka u starej mamy zo stolíka, prostredie bolo vyhovujúce s terasou ponúkajúcou výhľad na Akabský záliv a ceny veľmi slušné. Viem, že táto informácia je bez názvu podniku pre cestovateľa takmer bezcenná. Na cene možno trošku nadobudne, ak napíšem, že na druhý deň sme na večeru zašli do Alibaba restaurant ponúkajúcej vonkajšie posedenie na ulici Al-Hammamat Al Tunisiyah. Oproti včerajšku to bolo silné sklamanie – vyššie ceny, menšie porcie a jedlo určite nebolo robené s láskou. Takže Alibaba restaurant v Akabe nebrať! Reštika, s ktorou sme boli predchádzajúci deň spokojní sa nachádzala od tejto nedobrej sotva sto metrov v bočnej uličke a išlo pravdepodobne o Al Shami restaurant. Ale bez záruky!

Po večeri sme sa vydali na prechádzku centrom. Život tu frčal ostošesť. Obchod vedľa obchodu ponúkal svoj tovar na ulici, ideálne podmienky na nákup (nielen) suvenírov. Všade hluk, ruch, pokrikovanie… Všetky obchody a stánky svietili dlho do noci. Všetky, okrem jediných dvoch, na ktoré sme sa najviac tešili, špecializujúce sa na predaj alkoholu. Tie boli kvôli ramadánu zatvorené. A pôstne obdobie sa končilo až v deň nášho odletu…