Pavol Fabian

Chaos vo svete narastá a s ním aj nebezpečenstvo globálnej vojny. Malé Slovensko nemalo imperiálnu či koloniálnu minulosť. Naopak, mohlo sa pýšiť tým, že súčasťou jeho politickej kultúry bol výrazný antimilitarizmus. Veď Slovensko sa dostalo do povedomia pacifistov minimálne v strednej Európe vďaka takým odporcom vojen ako boli Dušan Makovický (priateľ L. N. Tolstého), Albert Škarvan či Ján Maliarik.  O Slovákoch sa vraví, že je to národ holubičí. Niekedy to vyznieva hanlivo, niekedy obdivne – podľa toho, v akom kontexte je to použité.

Ak sa aj Slováci chopili niekedy zbraní, nebolo to s cieľom opanovať cudzie územia. Iste, to bolo tak, aj vďaka tomu, že všetky susediace národy a štáty boli a sú početne aj územne výrazne väčšie a nebolo teda reálne, aby si Slováci silovou agresiou vydobýjali čokoľvek. Ak sa teda Slováci chopili zbraní, vždy išlo o obranu svojho územia a svojej kultúry, či už to bolo v časoch protitureckých vojen, či už to robili štúrovci v meruôsmych rokoch, slovenskí príslušníci čs. légií v prvej svetovej vojne alebo bojovníci proti fašizmu v Slovenskom národnom povstaní.

29. marca 2004 (za vlády Mikuláša Dzurindu, ktorý má toľko odvahy po tom všetkom, čo napáchal znovu kandidovať) Slovensko vstúpilo do NATO napriek tomu, že 70% obyvateľstva bolo proti. Hodilo tak za chrbát celú svoju stáročnú holubičiu históriu, pretože vstupom do NATO a EÚ prevzalo spoluzodpovednosť za kolektívne akcie týchto organizácií. Okrem toho, že spolurozhodovalo o takých skutkoch ako bolo bombardovanie Juhoslávie či Líbye, podieľalo sa na desiatkach vojenských misií v zahraničí, ktoré priamo nesúviseli so slovenskými národnými záujmami. Slovensko pokorne prikyvovalo, súhlasilo a zrážalo opätky. Táto rastúca vojenská aktivita je spojená s tým, že Slovensku chýba tradícia intelektuálnych sporov o vojne. Poctivé debaty o vojnách a postoji Slovenska k nim chýbajú dodnes. Je preto nutné urobiť všetko preto, aby sa fundované diskusie na túto tému rozbehli a získali svoju váhu. To však musia urobiť naše intelektuálne elity, ak tu ešte nejaké máme.

Žiaľ, aj odpor ľudu voči čím ďalej agresívnejšiemu militaristickému smerovaniu Slovenska je biedny.

V ankete výskumného centra Pew, občania osmičky členských krajín EÚ (Briti, Nemci, Taliani, Francúzi, Taliani, Španieli, Gréci, Česi, Poliaci) hodnotili vlastnosti európskych štátov, respektíve ich obyvateľov. V troch hlavných kategóriách mali respondenti určiť, ktorý národ je najviac, respektíve najmenej súcitný, arogantný a dôveryhodný. A práve v jednej z kategórií obsadili Slováci prvú priečku. Naši susedia z Českej republiky nás označili na najpokornejší národ v Európe.

Synonymami slova pokorný sú podľa Slovníka slovenského jazyka slová: ponížený, poddanský, otrocký, rabský, servilný, sluhovský, lokajský…

Práve takú politiku v súvislosti s udalosťami na Ukrajine zaviedli čaputo-hegero-matovičo-ódorovské vlády na Slovensku. Veď aj včera sa premiér-nepremiér tejto krajiny Ódor vytešoval, že sme dodali do vojnového konfliktu ďalšie dve Zuzany, hoci podľa mňa sme mali dodať aj tú tretiu.

Slovensko zastáva úplne mylné pozície! Namiesto podpory vojny by malo podporovať mier. Kto iný, ako tento holubičí národ, navyše v centre Európy, by mal byť mostom medzi Východom a Západom a presadzovateľom mierových rokovaní?

Čaputo-hegero-matovičo-ódorovia však slovo mier nepoznajú. Alebo ho možno aj poznajú, ale nenávidia.

Ako hovorí český politológ, univerzitný profesor a riaditeľ Inštitútu globálnych štúdií UJAK v Prahe Oskar Krejčí:

„Nevědomost v politice totiž hříchu činí!“

A ak jeho ďalšie slová určené českému publiku pretransformujem do slovenských podmienok, tak budú znieť takto:

„V časoch oslabovania pozícií Západu a na začiatku pôsobenia Medzinárodného trestného súdu sa môže čoskoro objaviť aj právna zodpovednosť konkrétnych slovenských politikov za zatiahnutie krajiny do vojny. A zvádzať potom vinu za nespravodlivé či prehrané vojny na vojnychtivých spojencov to rozhodne nie je cesta k nevinnosti!“

Čert však ber politikov! Ich tá karma dostihne tak či tak! Tu ide o to, aby sa spamätal tento národ. Lebo voľby sa blížia a budú to voľby za alebo proti vojne. Za alebo proti súhlasu s neustálym  americkým vojenským vmiešavaním sa do záležitostí cudzích štátov. Veď už americký spisovateľ a humorista Mark Twain odhalil realitu, keď povedal, že:

„Boh stvoril vojnu, aby sa Američania naučili geografiu.“

Po internete koluje vtip o tom, ako americkí vojaci „prinášajú demokraciu“ zásadne len do krajín, v ktorých sú bohaté zdroje ropy. Nie je to tak úplne vtip. Lebo skutočnosťou je, že Američania „prinášajú demokraciu“ vždy len tam, kde majú svoje vlastné ekonomické či geopolitické záujmy. Mladý konžský filozof Mwanandeke Kindembo, poznajúc reálie Afriky povedal:

„To, že môžete vnucovať demokraciu iným národom, je už samo o sebe nedemokratický prístup.“

Po zasadnutí NATO vo Vilniuse je zrejmé, že táto organizácia ťahá za kratší koniec a Ukrajina je len krajina, ktorá má Západu poslúžiť nech ju to stojí, čo ju to stojí. Zelenskyj je už v tejto chvíli politická mŕtvola. Ešte sa chvíľu bude pretŕčať, ale odhadujem, že to potrvá už len niečo okolo polroka a zelený Alzák skončí. A je dosť možné, že nielen vo funkcii prezidenta, ale aj fyzicky. A ako k tomu dôjde? Buď ho odstránia vlastní, teda nahnevaní Ukrajinci vidiaci tisíce nezmyselných obetí zbytočnej vojny, alebo ho odstránia Američania. Veď im už poslúžil. Tak ako Američanom poslúžil Saddám Husajn a iní. Zelenského život ohrozujúca chyba je, že veľa vie!

Keďže tieto zmeny sa začnú diať za horizontom našich parlamentných volieb, je dôležité, aby Slovensko stálo na tej správnej strane. A by som predišiel siahodlhým hejtom v diskusiách pod týmto článkom, pod správnou stranou nerozumiem byť na strane Ruska, ale na strane mieru! Na takej strane, na akej sa pokúša stáť a je vzorom/nevzorom pre niektorých slovenských politikov – Viktor Orbán.

Slovenský národ si musí v týchto voľbách uvedomiť priority. Pretože už americký duchovný, aktivista a vodca v americkom hnutí občianskych práv Martin Luther King vedel, že:

„Národ, ktorý rok čo rok vynakladá viac peňazí na vojenskú obranu ako na programy sociálneho rozvoja, sa blíži k duchovnej smrti.“