Pavol Fabian

V kine som nebol už dlho predlho, ale včera som predsa len zašiel – na Oppenheimera. Som starší ročník, takže patrím k tej generácii, ktorá je navyknutá v lete do kina nechodiť. V starých tradičných bratislavských kinách sa v letnom období nedalo dýchať, chýbala klimatizácia. Už za minulého režimu fungovali kiná v duchu terajšieho módneho marketingového sloganu „dva v jednom“ – teda filmový zážitok a sauna zároveň. Mimochodom, zo starých bratislavských kín už nezostalo takmer nič. Kiná ako Slovan, Pohraničník, Praha, Tatra, Hviezda, Mier (Liga), Metropol, Obzor, Dukla… už nejestvujú…

V obrovskom komplexe Bory mall je klimatizácia z úsporných dôvodov očividne nastavená tak, aby sa vlk nažral a aj koza zostala celá. Teda, aby zmrzlinárka vo svojom stánku nemusela obsluhovať v kožuchu, ale aby sa jej ani zmrzlina v pultíku neroztopila. V samotných borymólových kinosálach však frčí na plné gule. Inak by tam ľudia asi neboli ochotní v lete ísť.

Vybral som si posledné večerné predstavenie o 20,40. Keďže film Oppenheimer trvá len o čosi kratšie ako Matovičove tlačovky (180 minút), ako starší muž vlastniaci prostatu som navštívil pred začiatkom predstavenia toaletu v areáli kina. Pochopiteľne pánsku. Neviem, ako to majú zariadené ženy vo svojich toaletách, ale chlapi majú na každom pisoári obrazovku, na ktorej im počas vylučovacieho úkonu premietajú ukážky z filmov. Chlapík, ktorý vykonával rovnaký úkon ako ja pri vedľajšom pisoári sa asi príliš zapozeral do filmovej ukážky hororu, pretože odrazu sa vyľakane strhol, uskočil od pisoára a prúd moču nekoordinovane presmeroval na svoje nohavice.

Klimatizácia Cinemaxu bola tak nastavená tak, že po vstupe do kinosály sa mi na fúzoch vytvorila námraza. Vzhľadom na to, že som mal so sebou svoj malý batoh, razom som bol na nerozoznanie od Reinholda Messnera na vrchole Everestu. Akurát, že on mal na nohách wibramy a ja holé prsty v sandáloch. Prsty sa mi skrútili od zimy tak, ako keby to boli paragrafy, s ktorými pracujú čurillovci. Do sandálov totiž nezvyknem nosiť ponožky ako bratia  Česi.

Pochopil som, že som sa do kina vybral presne v duchu povedačky –  sedlák v meste, teda pardon – sedlák v kine. Tí, čo navštevujú kino pravidelne, vedeli ako sa na túto kultúrnu udalosť vyzbrojiť. Najmä teda príslušníčky nežného pohlavia, ktoré si priniesli do kinosály deky, kožuchy, baranice, čižmy…

Na predstavení filmu Oppenheimer sa zúčastnilo presne pätnásť divákov. Ja som do kina prišiel so svojím malým batôžkom, s ktorým chodím všade, pretože v ňom mám peniaze, doklady, okuliare… Všetci ostatní prišli s čímsi, čo mi najviac pripomínalo kýbeľ Primalexu – to najväčšie balenie, potrebné na vymaľovanie päťizbového bytu. Akurát, že v tých kýbľoch nemali Primalex, ale pukance, alebo ako sa dnes moderne a hlúpo hovorí pop corn. Čím objemnejší filmový divák, tým väčší kýbeľ. Niektorým ani ten kýbeľ nestačil. V ďalších plastových miskách si priniesli aj lupienky, či čo to bolo. Samozrejme s kečupom. A hranolky. Lukulské hody. Fajnšmekri si chceli užiť výbuch prvej americkej jadrovej bomby v plnom komforte, pekne zobkajú amerikanoidné kalórie. Prvá hodina filmu mi pripomínala moje zverolekárske začiatky, keď som ešte pracoval na obvode. Presnejšie ten moment, keď sa vo výkrmni ošípaných vysypala do válovov kŕmna zmeska a ošípané sa k ním s hlasným mľaskotom vrhli.

Keď nastal čas začiatku predstavenia zjavili sa na plátne reklamy. Neviem, aké inštrukcie dostávajú dnešní kinopremietači, ale ten náš bol očividne presvedčený, že v sále sedí exkurzia z Ústavu pre sluchovo postihnutých. Pri reklame na dolby systém hlasné zvukové efekty spredu a z bokov sály boli nepríjemné, že človeku sa až žalúdok chvel. Zvuk vyvolával tlakové vlny a možno som len ja nepochopil, že premietač chcel takto navodiť autentickejšiu atmosféru jadrového výbuchu. Steny sa otriasali v základoch a ja som rozmýšľal, či Borymol neprojektoval ten istý statik, čo Apollo biznis centrum. To museli zbúrať pre chybné výpočty napriek tomu, že sa tam žiadne otriasajúce sa kino nenachádzalo. Verím, že statici pri projekte Cinemaxu v Borymol rátali s odolnosťou aspoň kdesi na úrovni seizmickej aktivity podľa 7 stupňa Richterovej stupnice.

Samotný film najlepšie charakterizuje vtip, ktorý koluje po internete a porovnáva dva v rovnaký čas na trh uvedené filmové trháky (Oppenheimer a Barbie):

„Aby ste si pozreli film Oppenheimer, potrebujete porozumieť geopolitike, modernej fyzike, astronómii a vyžaduje si to IELTS (jazykovú skúšku z angličtiny) minimálne na stupni 8,5 – kým na to, aby ste si pozreli Barbie, potrebujete dievča, ktoré by išlo s vami… z čoho vyplýva, že sledovanie Oppenheimera je oveľa jednoduchšie.“

Skrátka, kto chce všetkému vo filme Oppenheimer porozumieť, mal by mať aspoň základný prehľad o historických reáliách v USA počas 2. svetovej vojny a vo fyzike.

Film osobu Juliusa Roberta Oppenheimera vykresľuje možno trochu idealizovane, hoci americký teoretický fyzik nebol typom suchopárneho odborníka, vedel citovať Danteho, Prousta, námietky vyvracal veršami zo staroindických véd, ktoré poznal v origináli. Zdalo sa, že horí vnútornou duchovnou vášňou. Hovorilo sa o ňom, že má „intelektuálny sexepíl“.

Vo filme sa spomína, že to bol on, kto za výskumné miesto americkej jadrovej bomby vybral Los Alamos v Novom Mexiku. Vybral miesto, kde jestvovala rancherská škola, pre ktorú si jej zakladateľ prenajal pozemok od indiánskych vlastníkov a zaviazal sa im, že tento malý kúsok zeme nezastavia a ani tadiaľ nepovedie nijakú cestu. Lenže Oppenheimerovi a zvlášť vojenským tútorom projektu, ktorí o všetkom rozhodovali, sa miesto páčilo, pretože bolo dostatočne izolované od okolitého sveta. Projekt armádni činovníci dosť podhodnotili. Mysleli si, že tu bude bývať len okolo sto vedcov s rodinami a niekoľko inžinierov a mechanikov. Pritom už o rok po jeho založení muselo v Los Alamos pracovať a žiť 3 500 ľudí a o 2 roky neskôr, dokonca 6 000 ľudí. Rancherskú školu a pozemok skonfiškovali v prospech tohto atómového projektu. Žiakov zo školy poslali domov. A majiteľ školy čoskoro zomrel. Od žiaľu mu vraj puklo srdce, hovorilo sa v Santa Fé, v meste, do ktorého bolo z Los Alamos najbližšie.

Americký jadrový výskum bol hnaný obavami, že ich Hitler predbehne a Nemci budú mať atómovú zbraň skôr ako oni – čo by zaiste bola katastrofa! Chýbal im však dostatok informácii o tom, v akom štádiu je nemecký jadrový výskum.

Americká armáda zriadila preto na jeseň 1943 zvláštnu spravodajskú jednotku, ktorá sa mala vylodiť v Európe. Jej jedinou úlohou malo byť zhromažďovanie správ o stave atómového vyzbrojovania v Nemecku. Prísne tajná špeciálna jednotka dostala krycí názov Alsos. Veliteľom Alsosu sa v novembri 1943 stal plukovník Boris Pash. Je to skutočná historická postava a vo filme Oppenheimer vystupuje ako jeden z vyšetrovateľov, ktorý Oppenheimerovi nedali pokoj, pre podozrenie z fyzikovej nelojálnosti a zo spolupráce so Sovietskym zväzom.

V súvislosti s jednotkou Alsos sa traduje vtipná historka, ktorá podľa mňa celkom pekne vykresľuje mentalitu amerických vojnových kruhov – vtedy aj dnes.

Jeden z členov jednotky Alsos, major Robert Blake sa pripojil k odvážnemu predvoju spojeneckej invázie na Nemecko a v Holandsku po prvýkrát prenikol až k Rýnu. Za ťažkej paľby sa dostal až do prostriedku rieky a naplnil niekoľko nádob šedozelenou riečnou vodou. Zvláštny, kuriér ich dopravil do Paríža, do štábu Alsosu a odtiaľ najrýchlejším spôsobom do Washingtonu. Vychádzalo sa z domnienky, že ak Nemci majú atómový reaktor, musia ho ochladzovať vodou z rieky pretekajúcej závodom. Aj Američania museli svoj reaktor v Hanforde ochladzovať vodou Columbie. Ak bol predpoklad správny, chemická analýza riečnej vody ukáže znaky rádioaktivity a privedie členov jednotky Alsos na stopu nemeckého projektu. Major, ktorý bol poverený odoslaním nádob z Paríža z vlastnej iniciatívy, doplnil zásielku fľašou najlepšieho roussillonského červeného vína na neoficiálnu skúšku chuti. Na nálepku žartovne napísal: „Aj tu preskúšajte stupeň aktivity!“

Ešte v tom istom týždni prišiel misii Alsos šifrovaný telegram z kancelárie generála Grovesa (tiež postava vyskytujúca sa vo filme Oppenheimer): „Voda negatívna. Víno vykazuje aktivitu. Pošlite viac, konajte rýchlo!“

Alonsosania sa smiali a hovorili si: „Týmto to ale zachutilo!“ Všetci si mysleli, že vo Washingtone prijali s priateľským uznaním majorov žartík. Čoskoro však prichádzali telegramy jeden za druhým – „Kde sú fľaše s vínom?“ – pýtali sa smrteľne vážne. „Zdá sa, že v blízkosti sa nachádza tajné laboratórium Nemcov. Treba ísť za vecou!“

Vo Washingtone zrejme žart vôbec nepochopili, vyliali dobré roussillonské víno do reagenčných nádob a zmiešali s chemikáliami namiesto toho, aby ho vypili.

V prvom momente veliteľ Alsosu nechcel poslať nikoho zo svojich spolupracovníkov len tak pre nič za nič do juhofrancúzskych viníc. Pokusy presvedčiť Washington, že zle pochopili veselý žart, však stroskotali. Ľudia v Pentagone trvali na svojom rozkaze a tak veliteľ Alsosu poslal majora Russela A. Fishera a kapitána Waltera Ryana so zvláštnou úlohou do Roussillonu. Pred odchodom im podráždene pripomenul: „Svoju úlohu vykonajte čo najdôkladnejšie. Nebuďte lakomí a predovšetkým z každej fľaše prineste do Paríža duplikát pre náš archív!“

Juhofrancúzski vinohradníci považovali oboch spravodajských agentov za predvoj zástupcov amerických exportných firiem. Všade, kde pátrali po rádioaktívnom roussillonskom víne ich nadšene prijímali. Prežili tu desať veselých pijanských dní. Do Paríža sa vrátili s „opicou“ a niekoľkými košmi vína, hrozien a vzoriek pôdy.

Vo filme Oppenheimer je najpresvedčivejšie zobrazená scéna prvého amerického pokusného jadrového výbuchu, po ktorom nasledovalo nezmyselné zhodenie bômb na Hirošimu a Nagasaki (štvrť milióna mŕtvych len v prvých dňoch po výbuchu). Diváci v Borymole pokojne konzumujúci pri týchto otrasných záberoch pukance sú typickými predstaviteľmi dnešných mladších generácií a ich prístupu aj k tej súčasnej ukrajinskej vojne – je to ďaleko, nás sa to netýka, v mierových aktivitách sa netreba angažovať, všetko si pozriem z bezpečia obývačky v televízore.

Normálny človek má z toho hrôzu!

(V texte sú použité citácie z knihy Roberta Jungka: Jasnejšie ako tisíc sĺnc.)