Z Amritsaru do Péšávaru – 8. časť - Pavol Fabian - Blog

Z Amritsaru do Péšávaru – 8. časť

8. januára 2024 22:41, Prečítané 867x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Jednotkou medzi pamiatkami je mešita Badšáhi nachádzajúca sa na okraji starého opevneného mesta Lahore, západne od pevnosti. Postavil ju v roku 1673 vládca Aurangzeb (nazývaný aj Alamgir I.). Jej stavba trvala vraj dva roky. Výstavba novej budovy Slovenského národného divadla, ktorá je zastavanou plochou približne rovnaká, trvala vyše dvadsať rokov – to len tak mimochodom…

Mešita je unikátnou ukážkou mughalskej architektúry. Jej exteriér pozostáva z dekorovaného červeného pieskovca s mramorovými vložkami. Dodnes je mešita Badšáhi najväčšou mešitou postavenou počas Mughalskej ríše a druhou najväčšou v Pakistane. Po páde Mughalskej ríše ju počas Sikhskej ríše (1799-1849) a následne počas britskej koloniálnej správy využívali ako kasárne.

Do areálu sa vchádza cez veľkú bránu, ktorej názov je Roshnai gate. Za ňou sa nachádza park Hazuri Bagh. Park oddeľuje od seba dve najväčšie pamätihodnosti mesta Lahore. Ak máte bránu Roshnai gate za chrbtom, tak na ľavom okraji parku sa rozprestiera Lahorská pevnosť a na pravom okraji Badšáhova mešita.

Vstup do areálu

K vstupu do mešity vedie veľké schodisko, uprostred ktorého je sa nachádza úschovňa topánok, pretože tak, ako v iných moslimských svätyniach, aj v tejto môžete vojsť dnu len bosí. Badšáhova mešita patrí k tým najväčším na svete. Údajne sa do nej vojde až sto tisíc veriacich. I keď s kapacitami mešít je to otázne… Každý si chváli tú svoju a tvrdí o nej, že je najväčšia. V každom prípade Badšáhova mešita by mala patriť medzi dvadsať najväčších na svete, i keď v samotnom Pakistane je až na druhom mieste za Faisalovou mešitou v Islámábáde (kapacita tristo tisíc veriacich).
Podľa wikipédie obsadila Badšáhova mešita 15. miesto lebo sa do nej zmestí len 100 000 veriacich. O priečku vyššie sa umiestnila mešita Hasana II. v marockej Casablanke, ktorú som kedysi dávno navštívil tiež. Do nej podľa wikipédie vojde o 5 000 veriacich viac. Nuž… je to také veľmi iluzórne počtovanie, pretože pri takej veľkej ploche a pri takom veľkom počte by sa určite 5 000 veriacich dalo natlačiť aj v Badšáhovej mešite. A tiež mi nie je jasné, či sa pri tom rátaní myslia ľudia stojaci alebo rátajú moslimov vrhnutých na kolená – lebo aj to dosť výrazne ovplyvňuje kapacitu…
Badšáhova mešita pozostáva z troch dómov a ôsmych minaretov, pričom tie najvyššie merajú až 60 metrov. Štyri minarety sú hlavné a štyri menšie sú okolo samotnej mešity. Minarety s osemuholníkovým pôdorysom sú mierne naklonené do vonkajšej strany – vraj ako zábezpeka pred zemetrasením. Ak by sa mali zrútiť, tak aspoň nie na mešitu.
Interiér je vyzdobený bielym mramorom vybrúseným do rôznych kvetinových tvarov typických pre mughalské umenie. Do role nášho (nezištného!) sprievodcu po mešite sa sám ustanovil malý chlapec. Tvrdil nám, že v mešite je taká akustika, že ak sa postavíte do niektorého z rohov miestnosti tvárou k stene a začnete potichu rozprávať, tak osoba na opačnej strane, otočená taktiež tvárou k stene, bude jeho reč plynule a jasne počuť. Vyskúšať sme si to nemohli, či skôr nechceli – nechceli sme rušiť modliacich sa veriacich.

Náš malý sprievodca

Badšáhova mešita

Vstup do areálu Badšáhovej mešity

Badšáhova mešita

Video: Badšáhova mešita v Lahore

Z okien Badšáhovej mešity, ale aj z terás priľahlého parku možno vidieť na národnú pamiatku Minar-e-Pakistan. Ide o 62 metrov vysoký minaret, ktorý bol postavený v rokoch 1960–1968. Dnes dominuje parku, ktorý sa stal oddychovým miestom Lahorčanov. Toto miesto má svoju historickú konotáciu – tu bola v dňoch 22.-24. marca 1940 prvýkrát verejne vyhlásená požiadavka politickej strany Moslimská liga na dosiahnutiu nezávislosti Pakistanu.

Minar-e-Pakistan

V areáli Badšáhovej mešity som si prvýkrát v živote (a asi aj posledný) pripadal ako celebrita na úrovni George Clooneya, Cristiana Ronalda, či Justina Biebera. Doslova na každom kroku sa niekto z domácich chcel s nami fotiť. Ono to síce takto fungovalo aj v uliciach mesta, ale tu to bolo výrazne, výrazne intenzívnejšie. Teraz už viem pochopiť, ako sa cíti na schodoch Festivalového paláca v Cannes taká Eva Longoria a to som ani nemusel mať rozpárané gate až po riť!

V Pakistane je druhým úradným jazykom po urdčine angličtina a mnohí Pakistanci ju aj celkom slušne ovládajú a chcú sa s cudzincami rozprávať. To mohla byť ich prvotná motivácia, ale zároveň akoby ktosi aj vyhlásil súťaž o to, kto bude mať vo svojom fotoarchíve uložených viac Európanov/západných „človekov“… Fotili sa s nami jednotlivci, celé rodiny a dokonca i mladé ženy a dievčatá, čo pri moslimskej zdržanlivosti týkajúcej sa kontaktu žien s cudzími chlapmi bolo pomerne prekvapujúce. Ťažko bolo žiadosti o fotenie odmietať. Chvíľami to bolo až únavné…

Keď sme ukončili prehliadku mešity, začalo sa už zvečerievať. Rozhodli sme sa, že Lahorskú pevnosť si pozrieme zajtra. Zamierili sme do uličiek starého mesta, kde pulzoval živý ruch. A ak píšem živý ruch, tak myslím skutočne živý ruch! Hemženie ľudí, ktoré možno vidieť pri bránach futbalového štadióna Slovana Bratislava po konci derby zápasu so Spartakom Trnava – to je v podstate mŕtva ulica oproti tomu, čo sa deje v každej z úzkych lahorských uličiek. Doslova sme sa nimi prehrabávali ako človek zasypaný snehovou lavínou. Nájsť si škáročku medzi masou ľudí, tuk-tukov, oslích a iných povozov, najrozličnejších káričiek a vozíkov a všetkých možných vehiklov od výmyslu sveta nie je vôbec jednoduché. A najhoršie je, ak človek potrebuje prejsť z jednej strany ulice na druhú! V takej chvíli slabšie povahy spisujú závety a silnejšie zavrú oči a vykročia. Zo všetkých strán k vám dolieha hluk, trúbenie, výkriky, protest poháňaných ťažných zvierat. Do nosovej sliznice vniká neznesiteľný smog agresívnejšie ako odor (nie Ľudovít!) 52-percentnej Bošáckej slivovice. V úzkych uličkách sa tiesni obchodík vedľa obchodíka. Predavači nás v drvivej väčšine zdravia, mávajú na nás nielen preto, aby sme si prišli pozrieť ich tovar, ale aj len tak z pasie či zvedavosti. Pokrikujú na nás neošúchané a stále aktuálne otázky – how are you a where are you from, prípadne sa chcú s nami fotiť alebo aspoň byť fotení.

Kúsok od Roshnai gate sme naďabili na malý presbyteriánsky kostolík s rovnakým názvom. Slúži aj ako edukačné centrum. Aj v čase našej návštevy si tam deti robili domáce úlohy do školy.

Presbyteriánsky kostol v Lahore

Priamo z ulice vidno do obuvníckej dielne, v ktorej pracuje šesť, či sedem chlapov. Ani im neprekáža, keď ich fotografujeme pri práci – naopak tešia sa z toho. Sem-tam nejaký pekár, či cukrovinkár nám ponúkne ochutnať niektorý zo svojich výrobkov. Nechcem však atmosféru úplne idealizovať. Určite je dobré mať pod kontrolou svoje doklady, peniaze, fotoaparát, mobil, prípadne batoh. Hoci okrem udalosti z prvého dňa pobytu sa nám už nič podobné až do konca nestalo. Zároveň však musíte dávať pozor aj na to, aby vám nijaký bláznivo sa predierajúci mopedista, či tuk-tukár neprešiel po končekoch prstov obutých v sandáloch a neurobil z nich beztvarú placku.

Video: V uličkách starého Lahore