Z tallinnskeho letiska vás autobusová linka č. 2 odvezie na vlakovú stanicu Balti Jaam za 20-30 minút. V Tallinne som bol pred tromi mesiacmi, tak som sa tu ľahko orientoval. Nemali sme žiadne prestoje. Hovoriť však o vlakovej stanici v Tallinne je dosť zavádzajúce. Ide o menšie obchodné centrum, v ktorom sa v rohu nenápadne krčia dve zasklené kukane a v nich sedia dve predavačky cestovných lístkov a aj tie sú takmer zbytočné, lebo v Estónsku je už všetko vysoko digitalizované, automatizované a tým pádom „bezčlovekové“.
Pred tallinnskou železničnou stanicou
Pracovníčkam v železničnej pokladnici sme ukázali náš bezplatný cestovný lístok potvrdený z ministerstva dopravy a vytlačený na ceninovom papieri a obe tety naň pozerali ako Šimečka na rozhodnutie Ústavného súdu o novele Trestného zákona. V propozíciách platnosti tohto lístka sa hovorí, že cestu treba absolvovať presne podľa trasy v ňom uvedenej a jeho dvojmesačná platnosť začína dňom, kedy vám ho potvrdia a opečiatkujú v prvej použitej vlakovej stanici. Obe pracovníčky železníc nemali v princípe problém s dôveryhodnosťou lístka, ale tvrdili nám, že žiadnu pečiatku, ktorou by nám lístok mohli potvrdiť, nemajú. Zdalo sa nám to neuveriteľné, ale stále tvrdili to isté. Keď sme teda chceli, aby privolali nejakého nadriadeného, vysvitlo, že okrem ich dvoch na „stanici“ už nikto iný nie je. Ponúkli nám akési telefónne číslo, kde by sme problém mohli konzultovať. Nás však už začal tlačiť čas. Rozhodli sme sa, že nastúpime do vlaku aj bez potvrdeného lístka. Vo vlaku sme problém ešte konzultovali so sprievodkyňou a tá tvrdila, že je hlúposť, aby tie dve tety v pokladni nemali žiadnu pečiatku. Hoci do odchodu vlaku zostávalo už len desať minút a pokladničné kukane boli dosť vzdialené, zabehol som tam znovu a dvom pokladníčkam zadýchaný reprodukoval stanovisko sprievodkyne, ktorá bola presvedčená, že pečiatku majú. A ja ju v takom prípade chcem! Teraz sa pre zmenu nahnevala jedna z pokladníčok, prehodila si cez plecia šubu a utekala k vlaku so mnou. Obe železničiarky sa chvíľu medzi sebou dohadovali nezrozumiteľnou estónčinou a výsledkom bolo, že sme cestovali do Narvy síce bez pečiatky, ale zadarmo.
Niečo vyše dvestokilometrová cesta vlakom z Tallinnu do tretieho najväčšieho estónskeho Narvy trvá tri hodiny. V prípade, že idete vlakom s honosným označením expres – dve a pol hodiny. Obe kategórie vlakov sú v podstate osobáky, ktoré stoja pri každej breze a tých je v Estónsku neúrekom. Dopravu medzi obomi mestami zabezpečujú štyri vlaky denne.
Moderná dieselová súprava pozostávajúca z troch vagónov bola klimatizovaná akoby neprevážala živých ľudí, ale hlboko zmrazené filety z morskej tresky. Vo vlakovom oddelení so šiestimi sedadlami sme sedeli s tromi ženami. Ukázalo sa, že jedna je miestna a dve sú Ukrajinky – stará mať s vnučkou. Estónka sa volala Nataša. Keď sa usmievala, tvorili sa jej veselé vrásky okolo úst a to ja môžem! Okrem toho disponovala ešte množstvom iných vecí, ktoré ja môžem. No skrátka, bola to veľmi pekná žena medzi tridsaťtri až tridsaťsedem. Ako sa volala staršia Ukrajinka, to si už nepamätám, ale jej vnučka bola Pavla. Neskôr, keď sme sa zapojili do rozhovoru už aj my, bolo im veľmi smiešne, že tam sedíme vedľa seba Pavol a Pavla.
Ukrajinskej starej materi išli ústa v jednom kuse. Viedla dlhý monológ, čosi ako Matovič v pozícii premiéra na svojich tlačovkách. Krásna Nataša ho s nepredstieraným záujmom počúvala. Podchvíľou som načúval aj ja, pretože som postrehol, že rozprávala aj o vojne na Ukrajine. Obe ženy pochádzali z Chersonskej oblasti. Z jej reči nebolo úplne jasné, či sú mentálne a názorovo na ukrajinskej, či ruskej strane. Chceli hlavne mier! Pred vojnou utiekli najprv do Poľska. Utekalo tam vraj veľmi veľa ľudí z ich regiónu. Poliaci ich pekne privítali, veľmi dobre sa o nich postarali, dali im jedlo, oblečenie, ubytovanie, všetko čisté. Zároveň však Poliaci veľmi skúmali, aký majú utečenci názor na vojnu. A tak Ukrajincom, ak chceli, aby sa o nich dobre postarali, stačilo počas vstupného pohovoru párkrát zdôrazniť, že Putin je hajzeľ, hoci si to vraj mnohí utečenci nevyhnutne nemysleli. Manžel starej matere sám zorganizoval päťdesiat evakuačných autobusov z ich oblasti.
Teraz už žijú ako utečenci v Estónsku. Pavlin frajer utiekol na Slovensko, ale mladí ukrajinskí muži to nemajú ľahké – ak by utiekli do Ruska, museli by narukovať do ruskej armády a „oslobodzovať“ vlastné územie od Ukrajincov, ak utečú na Západ, nový Zelenského dekrét stanovil, že utečencom sa nebudú v zahraničí obnovovať doklady, budú sa musieť vrátiť a následne ich zverbujú do ukrajinskej armády. Ani jedno nie je ideálne riešenie.
Železničná stanica v Narve
Narva
Keď vlak vchádzal do Narvy, krásna Nataša si telefónom privolala pred stanicu taxík. Bývala síce v Narve, ale v ten deň pokračovala ešte dvadsať kilometrov na sever do prímorského kúpeľného mestečka Narva-Jõesuu, kde mala chatu. Keďže trasa jej jazdy prechádzala centrom mesta, ponúkla sa, že nás zoberie do taxíka so sebou. Žiaľ, moje dve spoločníčky ma prehlasovali. Ja by som bol býval išiel s krásnou Natašou okamžite a bez odvrávania kamkoľvek.
Po ubytovaní v hoteli Inger napriek tomu, že bolo už okolo pol desiatej večer, vyrazili sme pozrieť sa k hraničnému prechodu. Pol desiata hodina v júni v Estónsku, ale aj v Petrohrade znamená, že ak je jasná obloha, musíte si dať slnečné okuliare a chúlostivejší, prípadne menej vlasatí ľudia, aj pokrývku hlavy. Slnko ešte stále intenzívne páli. Ako-tak sa počas tzv. bielych nocí začína stmievať až okolo polnoci a aj to len na pár chvíľ.
Hotel Inger v Narve
V okolí hraničného prechodu postávali desiatky ľudí s veľkou cestovnou batožinou a očividne sa chystali stráviť noc vonku. Za kovovými zábranami hliadkovala asi dvadsiatka policajtov a vojakov v plnej zbroji so samopalmi, nepriestrelnými vestami, slzným plynom a s megafónom. Asi tu bývajú rušné noci…
hraničný prechod
Chceli sme zájsť na miestnu promenádu, ktorá je vraj pýchou mesta a tak sme sa ozbrojencov spýtali na cestu. Neodpovedali veľmi ochotne, naša ruština sa im očividne nepáčila. Radšej chceli komunikovať v angličtine. Prvý pokus zájsť na promenádu dopadol neúspešne – buď sme pokyny ozbrojencov zle pochopili, alebo nás úmyselne poslali zle. Viac sa kloním k druhej možnosti. Napriek tomu sme sa ich spýtali na cestu ešte aj druhý raz. To nás už poslali správnym smerom, ale ukázalo sa, že promenáda je ešte dosť ďaleko, schyľovalo sa k polnoci a aj svetla už bolo menej, tak sme sa vrátili do hotela.
Narva
Narva
Narvský hrad s vežou Dlhý Hemann
Narva
Zdroj fotografií a videí: autor textu
(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Celá debata | RSS tejto debaty