Cestovná správa o krátkom pobyte v trojhraničí SK-HU-UA – 4. časť - Pavol Fabian - Blog

Cestovná správa o krátkom pobyte v trojhraničí SK-HU-UA – 4. časť

15. augusta 2025 12:49, Prečítané 1 307x, Pavol Fabian, Dianie okolo nás, O cestách kdekade...

Na spiatočnú cestu z Užhorodu do Bielu som sa rozhodol využiť kratšiu trasu s lanovými mostom. Cyklochodník viedol krásnou prírodou CHKO Latorica. Prekvapilo ma, že cca päťdesiat metrov od lanového mosta sa nachádza ďalší „most“ – tzv. produktovod, preklenujúci rieku pravdepodobne plynovým potrubím. Aj po ňom by sa dalo s bicyklom prejsť (s malými ťažkosťami). Tento most vyzeral byť rozhodne stabilnejší a bezpečnejší. Čudoval som sa, že mi o ňom nikto nepovedal. Napriek tomu som zvolil prechod Latorice po lanovom moste. Musím povedať, že to bol naozaj adrenalín. Všetky kovové súčasti boli ťažko skorodované, a hoci som bicykel nemal na pleci, ako mi odporúčali, ale tlačil som ho popri sebe, musel som veľmi opatrne vyberať, na ktorú drevenú latu stúpim a na ktorú nie. Niektoré boli naozaj prehnité tak, že by neprežili ani pristátie muchy, nehovoriac o chrústovi. Navyše sa most neuveriteľne hojdal (a to som zažil omnoho dlhšie a nebezpečnejšie vyzerajúce lanové mosty napr. v Nepále).

Kráčal som po ňom pomaly a urobil najmenej tri zastávky aby sa hojdanie mosta upokojilo. Keď som prešiel na druhú stranu, skutočne som si oddýchol. Až tam – na druhej strane bola tabuľa s nápisom, že prechod mostu je len na vlastnú zodpovednosť.

Lanový most cez Latoricu

Druhý most cez Latoricu- tzv. produktovod

Lanový most cez Latoricu

Ďalej cesta viedla po kamenistom chodníku do Boťan, Čiernej a do Čiernej nad Tisou.

židovský cintorín v Čiernej

Na druhý deň som sa vydal na cyklotúru do maďarskej Kisvárdy. Pôvodne som mal naplánovanú trasu do Sátoraljaújhely, ale majiteľ ubytovania ma presvedčil, že Kisvárda je zaujímavejšie mesto. Navyše, po vyše stokilometrovej bicyklovačke do Užhorodu som chcel zvoliť kratšiu trasu. A lákalo ma aj to, že po ceste do Kisvardy treba prekonať rieku Tisa pomocou kompy.

Vo Veľkých Trakanoch som trochu poblúdil, napriek tomu, že som sa orientoval podľa aplikácie mapy.cz. Dvaja ľudia nezávisle od seba si všimli moje blúdenie a bez toho, že by som ich žiadal o pomoc sa pri mne sami od seba zastavili. A vysvetlili mi cestu. Jeden z nich má dokonca išiel autom čakať na ďalšiu križovatku, aby sa ubezpečil, že som dobre pochopil jeho výklad a dorazil som tam, kam mi poradil. Obaja Veľkotrakančania mi radili, aby som išiel ku kompe po hrádzi lemujúcej tzv. Mŕtvu Tisu. Vraj je to skratka. Nuž skratka to bola, ale povrch hrádze bol väčšinou piesčitý. Môj bicykel sa každú chvíľu zabáral do piesku, pri strate rýchlosti som strácal rovnováhu a neustále som balancoval medzi pádom a udržaním sa v sedle. A to som mal ešte šťastie, že ráno trochu spŕchlo, tak piesok bol miestami ešte mokrý a teda tvrdší, hutnejší, lepšie prebicyklovateľnejší.

Na piesočnej hrádzi popri Mŕtvej Tise

Na piesočnej hrádzi popri Mŕtvej Tise – doprava sa odbáča ku kompe

Vo Veľkých Trakanoch som na bicykli prechádzal okolo honosnej čerstvo obnovenej historickej budovy. Do areálu sa vstupovalo veľkou vyrezávanou drevenou bránou. Išlo o tzv. Soľný úrad. Tu, na dnes už mŕtvom ramene Tisy na okraji obce Veľké Trakany sa kedysi nachádzal prístav, v ktorom kotvili lode a plte zvážajúce soľ z Východných Karpát. Pri prístave sa rozkladal tzv. soľný dvor, v ktorom stála táto budova soľného úradu, tzv. Soľný dom. Budova je rekonštruovaná a od miestnych som sa dozvedel, že rekonštrukciu financovala maďarská vláda.

Soľný úrad vo Veľkých Trakanoch

Brána do Soľného úradu vo Veľkých Trakanoch

Aj v obci Biel, kde som bol tri noci ubytovaný, sa nachádza historická budova – Sennyeyiho kaštieľ. Je čiastočne rekonštruovaný (opäť z maďarských vládnych peňazí) a možno ho navštíviť. A v 30 kilometrov vzdialenej Borši sa nachádza zas kaštieľ Františka II. Rákócziho a aj ten je kompletne zrekonštruovaný v maďarských peňazí. Je zahanbujúce, že Slovensko si historické pamiatky na juhu svojho územia nevie (alebo nechce) rekonštruovať za vlastné. Takýmto spôsobom strácame štátnu reputáciu a posilňujeme maďarské národné povedomie u tzv. slovenských Maďarov.

Sennyeyiho kaštieľ v Bieli

Kompa zo Zemplénagardu do Tuzséru v prípade vyhovujúceho počasia premáva od rána do večera, do šiestej. Ak nemáte forinty zaplatiť môžete aj jedným eurom. Na kompu sa zmestia cca štyri autá, ale premávka tu nie je bohvieaká, tak to postačuje.

Kompa Zemplénagárd-Tuzsér

Prakticky celá cyklocesta z Tuzséru až do Kisvárdy sa ťahá popri železničnej trati (aj v Tuzséri, rovnako ako v pohraničnom Záhony sa nachádza rozľahlá železničná infraštruktúra, tentoraz maďarská). Trasa vedie po opustených a málo frekventovaných asfaltkách, okolo bývalých priemyselných podnikov a čiastočne aj po čerstvo vybudovanom širokom cyklochodníku v Komoró. Len maličký, asi kilometrový úsek, musíte ísť po rušnej automobilovej ceste E573.

Keďže sa cyklotrasa vinie popri hlavnej železničnej trati, mal som možnosť vidieť tri, či štyri železničné staničky v malých maďarských obciach (Tuzsér, Fényeslitke, Komoró…) na východe tejto krajiny. Všetky boli fungujúce, moderné, čisté. Dosahujú štandard rakúskych dedinských železničných staničiek!. Keď to porovnám so staničnými budovami na úseku trate Košice – Čierna nad Tisou, tak stav našej železničnej infraštruktúry je zahanbujúci. Železničné stanice v Kalši, Borši, Čerhove, Somotore, Bohdanovciach, Vyšnej Myšli, ale najmä v Bieli sú v katastrofálnom a nefunkčnom stave.

Železničná stanica v Tuzséri

Železničná stanica v Bieli

Cestovný poriadok v železničnej stanici v Bieli

Železničná stanica v Borši

Železničná stanica v Čerhove

Železničná stanica v Bohdanovciach

Železničná stanica vo Vyšnej Myšli

Samotná Kisvárda ma napriek odporúčaniu môjho ubytovateľa sklamala. Nudné, ospalé, ale slušne udržiavané pätnásťtisícové mesto nemá nijaké významné historické centrum. Tešil som sa, že nájdem aspoň reštauráciu, kde si dám kvalitné halászlé, ale horko-ťažko som našiel len jednu a aj tam mi ponúkli menu pozostávajúce z jednej jedinej varianty. Čiže som si mohol vybrať medzi týmto jedlom a hladom. Ale jedlo bolo napriek tomu dobré, najmä silný vývar s čudnými žltými drobnými vretenovitými cestovinami, v ktorom boli utopené mäsité bravčové kosti.

Kisvarda

Z Kisvardy naspäť som po prepravení sa cez Tisu už vynechal piesočnú trasu po hrádzi a zvolil som radšej dlhšiu cestu po asfaltke cez Zemplénagárd.

V Malých Trakanoch som ešte odbočil na poľnú cestu vedúcu k trojhraničiu SK-HU-UA. Žiadne smerovníky vás sem nedovedú. Široká kamenistá cesta sa postupne mení na stále horšiu a užšiu, časť vedie po hrkotavých betónových paneloch. V záverečnom úseku opäť musíte nájsť nenápadný, takmer zarastený chodníček cez les, až napokon stojíte v bode, kde sa stýkajú hranice Slovenska, Maďarska a Ukrajiny. Všade inde je takýto bod turistickou atrakciou, ku ktorej vedú značkované cesty zo všetkých strán a na mieste sa nachádza nejaký pomník alebo aspoň tabuľa oznamujúca, na ako mieste sa nachádzate, ale tu nič nie je, len hraničné kamene a vysoký stĺp a na ňom kamery a ešte akési ďalšie zariadenie (termokamera?) na monitorovanie shengenskej hranice. Stĺpy s kamerami sa týčia vysoko k nebu každých cca 200 metrov. Na toto nám asi prispela EÚ.

S napätím som čakal, kedy sa dohrnú policajné džípy či už slovenské alebo ukrajinské a budú ma legitimovať. Nič také sa však nestalo. Môj ubytovateľ mi predchádzajúci večer ponúkal, že ma sem odvezie na štvorkolke. Tvrdil, že sám sem ísť nemôžem, pretože musím mať povolenie od miestnej polície, ale asi dramatizoval situáciu, pretože som nepotreboval ani povolenie, ani štvorkolku a nič sa nestalo.

Video: https://www.youtube.com/watch?v=KnsmpttkeZ0

trojbod SK-HU-UA

Rieka Tisa a trojbod SK-HU-UA

trojbod SK-HU-UA

Svoj krátky výlet na perifériu Slovenska, Ukrajiny a Maďarska som ukončil po troch dňoch.

Ak by som mal vyhodnotiť periféria ktorého z týchto troch štátov je najzaujímavejšia, najviac rozvinutá, najkrajšia, v ktorej časti sa mi videli podmienky pre život miestnych ľudí najvhodnejšie – dostal by som sa do rozpakov. Slovensko by u mňa prvé miesto veru nezískalo. A aj o to druhé by muselo tuho bojovať s Ukrajinou. A pritom by stačilo tak málo – nepodliehať nezmyselnej rusofóbii, dôsledkom ktorej je okrem iného aj úpadok celého jedného slovenského regiónu vybaveného špičkovou železničnou infraštruktúrou budovanou celé desiatky rokov.