Dnes odišla labradorka Bosá naháňať motýle do psieho neba. Pár dní jej chýbalo do štrnástich rokov…
Je pravda, že som Ťa spočiatku nechcel. Mal som o plemene vhodnom do nášho bytu vlastnú predstavu, ale rodina si presadila Teba. Postupom času som musel uznať, že to bolo to najlepšie rozhodnutie, na akom sme sa kedy v našej rodine dokázali dohodnúť.
I keď je pravda, že nie najlacnejšie.
Kvôli Tebe sme nekúpili obyčajné auto, ale kombi, kvôli Tebe sme sa presťahovali z bytu na piatom poschodí bez výťahu do rodinného domčeka.
Všetky tieto investície si si však zaslúžila, pretože si bola skvelá od začiatku až do svojho najkoncovatejšieho konca.
Bola si chápavým, milým a oddaným spoločníkom. Na dunajskej hrádzi sme spolu nabehali stovky kilometrov – je pravda, že Ty ako Abebe Bikila (to znamená na boso, vytrvalo a víťazne) a ja ako Bruce Willis v závere každej Smrtonosnej pasce…
Chodili sme sa kúpať do Čunova, spolu s manželkou sme absolvovali zimný prechod hrebeňa Nízkych Tatier. Viem Bosá, vtedy som to v tých zimných horách trochu prehnal a hoci sa Ti aj tento náročný výlet páčil, po návrate domov si od vyčerpania prespala v kuse tri dni. Vtedy som si robil trochu výčitky. Ale Ty si sa napriek tomu tešila vždy na každý nový výlet.
Vyliezli sme spolu takmer až na vrchol Kriváňa a zdolali sme aj hrebeňovku Malej Fatry, hoci som Ťa kúsok cez Malý Kriváň musel preniesť na rukách.
V nepriaznivom počasí sme spolu v trojici prešli aj Bukovské vrchy, v ktorých si nás udatne ubránila pred stádom obrovských zlostných zubrov – (i keď je pravda, že ich pozornosť si na nás nerozvážne upútala práve Ty, ale ja som Ti to nikdy nevyčítal a ani som Ťa kvôli tomu nikde neohováral.)
Máme spolu za sebou množstvo ďalších výletov, na ktoré budem rád spomínať.
Nepopieram, že sme spolu chodievali aj do krčiem. Tie záhradné si priam milovala. Najmä Štetku. A pagáče v nej. Zároveň si sa zodpovedne starala, aby som sa nestal alkoholikom. Dve pivá si vydržala pokojne ležať pod stolom, ale ak som si chcel objednať tretie, vždy si vstala a nekompromisne dala najavo, že treba ísť. Neviem, ako je možné, že si mala v sebe zabudovaný takýto časostroj, ale v tomto ohľade si fungovala neomylne. Žiadne právnické trikrát a dosť, ale Tvoje – dvakrát a dosť! Až Ťa podozrievam, či si nebola dohodnutá s manželkou…
V pamäti mám však aj obraz, na ktorý nespomínam rád. Myslím tým ten deň, keď nás spoločne na Karadžičke zrazilo auto. Viem, bola to moja chyba a Tebe sa chvalabohu okrem pár odrenín, stresu a strachu o mňa, nič vážne nestalo. To len ja – vinník, som si to odležal v nemocnici. A Ty si tam, na mieste nehody pri rušnej štvorprúdovej ceste, keď ma v bezvedomí odviezli do nemocnice, nehybne sedela pol dňa, kým Ťa nenašiel môj syn.
Stala si sa hlavnou postavou viacerých časopiseckých článkov, ba Tvoja fotografia sa dostala aj na obálku knižky.
Istú časť života si trpela epileptickými záchvatmi. Neboli časté a silné, ale nepekné. Ale aj v tom záchvate si sa dokázala správať graciózne, ak sa dá v tejto súvislosti hovoriť o gracióznosti. Prišla si s vystrašeným pohľadom ku mne, vložila mi hlavu do dlaní, tíško vnímala vzájomnú blízkosť a trpela, kým tá pliaga neprešla.
Manželke sa však predsa len nepáčila jedna Tvoja vlastnosť. Na prichádzajúceho neznámeho človeka si sa dokázala vyrútiť so zlostným brechotom. Pôsobilo to hrôzostrašne. Lenže kým si dobehla až k nemu, vždy (VŽDY!) si už krútila radostne chvostom takým spôsobom, až som sa strachoval, že sa Ti vyvalí z pántov. Manželka sa obávala, že ľudia so slabším srdcom alebo deti Tvoj „útok“ nerozchodia. Mne táto Tvoja vlastnosť až tak neprekážala. Bol som presvedčený, že tých, ktorí prichádzali so zlým úmyslom to odradilo alebo aspoň zneistilo a tých dobrých, ktorých je väčšina, to len utvrdilo vo viere, že treba veriť v dobro. Takže svojim spôsobom si vlastne prispievala k individuálnemu formovaniu filozofického smerovania tých ľudí.
Viem, že som bol k Tebe občas aj hnusný. Ľudia takí občas vedia byť. Niekedy nie je zlučiteľná predstava niekoho, kto má v tomto uponáhľanom svete kopec povinností s niekym, kto nemá žiadne a chce len časovo neobmedzene naháňať motýle. Mrzí ma, že som bol občas k Tebe nepríjemný. A mrzí ma to o to viac, že Ty si mi vždy okamžite odpustila a hneď v nasledujúcej chvíli si sa tvárila, akoby sa nič nestalo. Skrátka správala si sa rozumnejšie a vyspelejšie ako ja. Prepáč, mi tých zopár grobianstiev, ktoré som voči Tebe prejavil. Ty vieš, že som to nemyslel vážne. Vieš, že som len hlúpo podľahol momentálnemu a pritom nezmyselnému, zbytočnému a malichernému dôvodu. Lebo keď nejde o život, nejde o nič.
Tebe však v posledných dňoch išlo o život. A hoci som zverolekár, nevedel som Ti pomôcť. Vieš Bosá, ani zverolekár nevie vyriešiť všetko.
So smútkom v duši som sa pozeral ako si chradla, ako si prestávala jesť, ako si napokon už len ležala a ako aj vo svojom utrpení si dokázala vždy, keď si niekoho z nás zazrela, vynaložiť posledné sily a chvostom zaklopkať na podlahu na znak neutíchajúceho priateľstva hoci Tvoje srdce pomaly utíchalo.
Vo veterine je to tak, že beznádejne chorého a trpiaceho môžeš uspať naveky. Za svoj život som už uspal desiatky psov. Nikdy to nebolo ľahké rozhodnutie, ale v Tvojom prípade to bola situácia takmer neriešiteľná – vraj obráťte sa na veterinára, on vám poradí… A kto mal poradiť mne???
Napokon som Ťa uspal. Či som mal ešte deň počkať, alebo už včera bolo neskoro – kto vie?
Verím, že ak tam niekde medzi nebeskými motýľmi cítiš, že to bolo o deň, o dva predčasné, odpustíš mi tak, ako si mi odpustila už toľkokrát. A ak mi zazlievaš, že som to mal o deň, o dva urobiť skôr, tak prosím Ťa, prepáč. Ublížiť Ti, to je to posledné, čo som chcel.
Každé Vianoce Ťa čakal pod stromčekom darček. Teraz zostane nerozbalený. Budú to smutné Vianoce…
Odpočívaj v pokoji.
Vďaka. Milé. ...
nebude, ale je to sebecke voci tomu ...
Toho majiteľa to už potom nebude ...
ale keď ho pes prežije, tak bude ...
Take mile pohladenie na dusi, ktore ...
Celá debata | RSS tejto debaty