Ako som takmer vylúpil poštu

16. mája 2017 09:05, Prečítané 2 772x, Pavol Fabian, Nezaradené

V piatok o trištvrte na osem večer som zašiel na Hlavnú poštu po doporučenú zásielku. Na chrbte som mal batoh, v ruke tašku s novým notebookom. Keď mi poštová úradníčka odovzdala list a vrátila aj osobný doklad, odložil som notebook na pult, aby som mal voľné ruky na odloženie občianky do náprsného vrecka a na rozlepenie listu. Po zistení, že išlo o výmer na daň z nehnuteľností som všetko zbalil a opustil poštu.

Až v Záhorskej Bystrici na parkovisku pred Billou som zistil, že nemám notebook. Nechal som ho na tom starom drevenom písacom pulte uprostred krásnej neobarokovej haly hlavnej pošty.

Notebook som mal ešte len čosi vyše mesiaca, kúpil som si ho potom, čo mi manželka nechtiac vyliala na klávesnicu toho predchádzajúceho, tiež zánovného a ešte nesplateného, takmer dve deci kvalitného chardonnay. Notebook vtedy trochu zasyčal, trochu zapraskal a skončil. Dal som ho do servisu, ale tam vykalkulovali cenu za opravu o dve eurá vyššiu ako stojí nový notebook toho istého modelu. A to mi ešte nedali záruku, že bude všetko fungovať tak, ako má. Takže som kúpil nový…

Vidina, že prídem v rozmedzí necelých dvoch mesiacov o ďalší notebook – bola veru silná káva. Nečudo, že som vyrazil zo Záhorskej Bystrice ako Lewis Hamilton v rozhodujúcom preteku o majstra sveta v F1. Pred budovu Hlavnej pošty som dorazil rýchlejšie ako by to dokázalo vozidlo rýchlej zdravotnej pomoci s rozsiahlym infarktom na palube.

Bolo štvrť na deväť večer, pošta bola už zamknutá, ale dozvonil som sa na ochotného esbeskára a ten ma bez najmenšieho zdráhania pustil dnu. Keď som vošiel do haly, bola pustá, zákazníci už boli preč. Halou sa nieslo len sympatické šušťanie bankoviek, ako poštové úradníčky za okienkami zratúvali dennú tržbu. V tom momente som sa na okamih cítil ako Ronald Biggs, keď vnikol do vagónu kráľovského poštového vlaku smerujúceho z Glasgow do Londýna, aby vykonal slávnu Veľkú vlakovú lúpež.

Obrátil som radšej pozornosť k starému písaciemu drevenému pultu. Ležala na ňom nedotknutá taška s mojim notebookom. Kameň mi padol zo srdca a veľmi sa mi uľavilo.

Ale len dočasne.

Odvtedy mi v hlave vŕta neodbytná myšlienka, či by nebolo dobré o pár dní v rovnakom čase, s rovnakou zámienkou a cez rovnakého esbeskára sa vrátiť. Akurát s nejakou šikovnou hračičkou strieľavého typu.

Svoje myšlienky tu zverejňujem z preventívneho dôvodu – zločinec, ktorý vopred zverejní svoj plán, je ľahko odhaliteľný.

Poštu teda asi nevylúpim…