Margot nás z letiska zaviezla k sebe domov. Ukázalo sa, že tam už má jednu návštevníčku, mladú dievčinu „čs. federálneho“ pôvodu, ale vraj to nie je problém – pomestíme sa.
Byt sa nachádzal síce v tichšej uličke, ale zato v centre mesta. Po zložení sa u nej a odovzdaní darčekov (najviac jej – deve opustivšej vlasť – srdce pišťalo po tatrankách a horalkách) sme vyrazili do ulíc na neskorú večeru. Prekvapilo ma, že hoci bolo ešte len tesne pred desiatou, otvorených v centre mesta bolo len málo podnikov. Možno bola chyba (a v iných veciach zase výhoda), že sme sem neprišli v plnej turistickej sezóne, ale len na jej opatrnom začiatku. V pouličnej reštike, kde na jeden meter štvorcový dokázali majitelia vtesnať desať zákazníkov sediacich na stoličkách so sedadlovou plochou veľkosti dvojeurovej mince som povečeral čosi, čo sa po hlbšej a dôkladnejšej analýze dalo identifikovať ako nasekané chápadlo chobotnice.
Keď sme sa vrátili do bytu, ukázalo sa, že sa tam nachádza aj ďalšia dievčina, tentoraz poľského pôvodu. Napriek nočnej búrke, ktorá obchádzala mesto z východu aj v tejto nočnej hodine bolo vnútri ešte stále poriadne teplo. Táto skutočnosť, i to, že obe mladé ženy sa už pripravovali na spánok, spôsobila, že sa po byte pohybovali takmer nahé. Naša hostiteľka tiež s úľavou zhodila oblečenie, v ktorom s nami bola na neskorej večeri. Obliekla si čosi, čo sa technikou tkania a priehľadnosťou podobalo pavučine, ktorú vyprodukoval pavúk s ťažkou poruchou snovacej žľazy.
Nuž, čo viac si môže chlap priať?
Tri pekné ženy tesne pod tridsiatkou, nenútene sa presúšajúce po byte v oblečení, ktoré viac odhaľovalo ako zahaľovalo. Poľka oblečená do čohosi, čo malo rukáv otvorený od pásu až po krk. Samozrejme bez podprsenky. Nedalo sa na tie dary prírody ukradomky nedívať. Po chvíli som si pripadal ako človek z kategórie ľudí, ktorých najnovšie začal obhajovať a velebiť denník SME – teda ako pedofil. Radšej som sa začal premiestňovať po byte tak, aby som si odoprel tieto pohľady a nebol za chlípnika. Valilo sa to však na mňa ako indonézske cunami a pred ním neuniknete nikam. Štyri ženy na jedného chlapa, matematický pomer, po ktorom túži každý chlap, len som uvažoval, či to predsa len nie je priveľa? Či nie je niektorá navyše? So všetkou zodpovednosťou som začal situáciu vyhodnocovať, ale nech som premýšľal ako som premýšľal, nech som to preberal z ktorejkoľvek strany, vždy mi vyšla ako tá, ktorá je navyše: moja manželka…
Asi som zvolil nejakú nevhodnú analytickú metodiku…
Na druhý deň ráno sme sa rozlúčili a zamierili na parkovisko k prenajatému autu. Pre istotu som si ešte odfotografoval tabuľku s názvom námestia, aby sme sa vedeli po týždni opäť vrátiť na to isté miesto.
Zamierili sme do 20 kilometrov vzdialenej Valldemossy – najvyššie položeného mesta na Malorke. Valldemosse dominuje kláštor Real Cartuja de Valldemossas, ktorý stojí za návštevu. Horské mestečko je plné úzkych krivolakých uličiek, na každom kroku vyzdobených kvetmi. Vyzerá to tu tak, akoby starosta mesta vydal nariadenie, ktorým sa uvaľuje vysoká pokuta každému, kto nechá okno svojho domu či iné zákutie bez rastlinnej výzdoby.
Od novembra 1838 do februára 1839 tu svoj ľúbostný románik prežili poľský skladateľ Fréderic Chopin a francúzska spisovateľka George Sandová. Prenajali si miestnosť v tunajšom kartuziánskom kláštore. Napriek vášnivému vzťahu, už po mesiaci vo Valldemosse sa Fréderic sťažoval na tunajšie zlé počasie a mizernú kuchyňu. Navyše klavír, ktorý si dal na Mallorku poslať sa kdesi stratil a on musel hrať na nejakom miestnom kráme.
Mizerné počasie vo Valldemosse sme chytili aj my. Hmla, chlad a najmä mocný víchor zahalil mestečko do závoja letiaceho piesku a špiny. Turisti, sa po mestečku pohybovali zababušení v teplých bundách, niektorí dokonca so šálmi. V rukách niesli dáždniky, ktoré sa im v prudkom vetre prevracali ako kabáty politikov v parlamente. Ako zjavenie zapôsobila výprava ruských turistov, ktorý sa mestom prechádzali v ľahkých kvetovaných košeliach a šortkách, s uterákmi prehodenými cez plece akoby práve mierili na pláž. Vôbec som to nechápal. Podľa mňa bolo adekvátne obliecť si skôr čosi, v čom by sa dal prežiť presun na severný pól v saňovom záprahu. A oni len tak naľahko! Buď ich niekto zle informoval o predpovedi počasia na nasledujúce dva dni, alebo to boli turisti pochádzajúci z Verchojanska (priemerná teplota v januári -45oC) a tunajšiu teplotu neskúsení Sibírčania celkom logicky považovali za príjemnú stredomorskú klímu.
Vo Valldemosse sa mi páčilť systém parkovania. Matúš Vallo by sem mohol vycestovať a podučiť sa, ako sa robí parkovacia politika. Žiadne prikazujúce a obmedzujúce dopravné značky, čiže žiadna spotreba kovových materiálov na ich inštaláciu. Značky tu nahrádza biely, žltý a modrý pruh namaľovaný na chodníku pri ceste. Biely označuje miesta, kde je možné parkovanie bez obmedzenia, modrý označuje miesta vyhradené na platené parkovanie a žltý pruh znamená, že tam je parkovanie zakázané.
Zdroj fotografií: autor textu
(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
kandidátna listina č. 25, krúžok č. 28
Celá debata | RSS tejto debaty