Absolvovať transsibírsku magistrálu je môj dávny sen. V roku 2020 som mal s kamarátom všetko nachystané. Príprave cesty som venoval množstvo času, pričom do jej organizácie bol zapojený aj veľvyslanec SR v Číne a chargé d´affaires mongolského veľvyslanectva v Bratislave, ktorého som osobne viezol zo shwechatského letiska do Bratislavy, pretože som chcel získať u neho „dobré body“. Najväčším problémom bolo presvedčiť niektorú z ruských požičovní áut, aby nám požičala vozidlo. Nijaká nechcela pristúpiť na to, aby sme s autom požičaným v Ruskej federácii cestovali do zahraničia (Mongolska) a po návrate do Ruska ho vrátili v úplne inom vzdialenom meste. Nakoniec sa však s jednou požičovňou podarilo dohodnúť aj to.
A prišiel covid…
Môj druhý pokus o transsibírsku magistrálu sa udial pred pár dňami. Kamarátka ma upozornila na inzerát hľadajúci spoluúčastníkov na túto cestu. Keďže iniciátorkou bola dáma pracujúca v štruktúrach slovenských železníc a tá tvrdila, že vie pre štyroch ľudí vybaviť bezplatný medzinárodný cestovný lístok na vlaky určený pre zamestnancov železníc a ich príbuzných, pochopiteľne ma to navnadilo. Prihlásili sme sa siedmi. Potom postupne záujemcovia odpadávali až sme napokon zostali dvaja. Ona a ja. Tesne pred odchodom sa rozhodla pridať k nám ešte ďalšia žena – teda dve ženy a ja.
Pripraviť takúto cestu v podmienkach protiruských sankcií nie je úplne jednoduché. Mnohé ruské webové stránky cez google nefungujú. Treba si nainštalovať ruský prehliadač yandex a aj tak nie je isté, či sa vám zobrazí všetko, čo potrebujete. Naše kreditné karty v Rusku tiež nefungujú a verejne prístupné wifiny sú v Rusku pre občanov EÚ tiež zväčša neprístupné. To všetko je dosť obmedzujúce, ak si chcete dopredu aspoň niečo pripraviť, dohodnúť, zaplatiť…
Vďaka hlúpym sankciám dnes z Európskej únie priame lety do Ruska nejestvujú. Lieta sa tam cez Istanbul, či stredoázijské štáty. A dá sa tam dostať aj cez Estónsko.
Túto cestu sme napokon zvolili aj my, pretože Ryanair ponúka vcelku lacné letenky do Tallinnu. Odtiaľ sme mali ísť vlakom do estónskeho pohraničného mesta Narva a peši cez prechod po moste ponad hraničnú rieku Narva do ruského Ivangoroda.
Z Tallinnu jazdí do Petrohradu, kam sme sa potrebovali dostať, niekoľko autobusov denne. Problém je v tom, že most v Narve je pre automobilovú dopravu uzavretý. Estónske úrady tvrdia, že ide o rozhodnutie ruskej strany za účelom vykonávania rekonštrukčných prác na moste, pričom doba uzávery nie je časovo stanovená. Estónske úrady najprv zrušili 24-hodinovú prevádzku tohto hraničného priechodu, vraj z dôvodu nevyťaženosti v nočných hodinách. Neskôr tvrdili, že ruská strana zrušila možnosť automobilovej dopravy po moste z dôvodu jeho rekonštrukcie. Ako je to naozaj, to vedia asi len kompetentní, pretože na ruskej strane je na budove colnice pripevnená veľká tabuľa hovoriaca o tom, že most bol kompletne rekonštruovaný v rokoch 2007-2013 v rámci Európskeho nástroja susedstva a partnerstva a rekonštrukcia bola dokončená 30. 11. 2015. Žeby už o deväť rokov neskôr potreboval novú rekonštrukciu? Omnoho viditeľnejším dôvodom neprejazdnosti mosta sú na estónskej strane umiestnené mohutné betónové protitankové zátarasy a ostnatý drôt.
Prevádzka pešieho prechodu je ohraničená časom od 7,00 do 23,00. Informácie, ktoré sa dali zistiť o podmienkach na hraničnom prechode boli veľmi rozličné. Niektoré hovorili o tom, že eurá nemožno vyvážať z EÚ, iné hovorili, že vyviezť možno maximálne 1 000 eur. Niektorí ľudia, ktorí cestu absolvovali, hovorili o prísnych osobných a aj telesných prehliadkach, pričom Estónci vraj nedovoľujú doviezť z Ruska nič propagačné proputinovské, či proruské a Rusi zas vraj nútia, ak nájdu niekomu eurá, vymeniť ich priamo na hranici v nevýhodnom kurze.
Nevedeli sme, čo nás čaká…
Aj plánovanie ďalších dní pobytu nebolo jednoduché, pretože sme boli obmedzený ich počtom (17) stanoveným vopred kúpenou spiatočnou letenkou z Tallinnu do Viedne.
Cesta do, resp. z Vladivostoku prekračuje sedem časových pásiem. Na transsibírskej magistrále síce na železnici všade platí moskovský čas, ale všetky ostatné plánovania museli zohľadňovať rozličné časy a čo najvhodnejšie nadväznosti jednotlivých činností. Nečudo, že príprava trvala pomerne dlho a aj tak nemohla byť dokonalá, ako pri cestách po EÚ alebo aj kdekoľvek inde, pretože sankcie oboch strán konfliktu robia problémy už len s obyčajným rezervovaním ubytovania (kreditné karty vydané v EÚ v Rusku neplatia, nemáte sa teda čím zaručiť, a musíte len dúfať, že vám rezerváciu urobia na dobré slovo).
Za týchto okolností sme teda odleteli z Viedne do Tallinnu. Na tallinnskom letisku vysvitlo, že dvaja z troch účastníkov majú pri sebe nemalú čiastku v eurách. Iracionálna obava, že nám ich v Rusku zoberú, alebo nás donútia zmeniť ich v nevýhodnom kurze viedla k tomu, že sme peniaze vložili do igelitového vrecúška a uložili v parčíku pred letiskom pod strom, pod kameň. Miesto sme si vyfotili a dúfali, že pri návrate nájdeme nielen miesto, ale aj ukryté peniaze.
Zdroj fotografií a videí: autor textu
(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Tallinn, Stalin..., z takých slov mám fóbiu...... ...
Neuveriteľné! Stačilo iba pár hodín... ...
Tie peniaze tam skôr asi nenájdete. O tej... ...
už som rozmýšľala, kde ste sa podeli ..... ...
Celá debata | RSS tejto debaty