22. júl 2015
Konalo sa zasadnutie Bezpečnostnej rady štátu (BRŠ), na ktorú boli prizvaní zástupcovia Slovenskej lodnej spoločnosti s r.o. a Prvej dunajskej a.s. Po skončení rokovania sa nekonala tlačová beseda a pracovníci Úradu vlády čakajúcim novinárom neodovzdali ani písomné komuniké. Dôvodom bol utajený charakter zasadnutia.
Bol až taký utajený, že predseda vlády a niektorí ďalší členovia Rady opustili budovu pomocou tajnej podzemnej chodby vyúsťujúcej na zadnom dvore v krčme U Knapa na Kýčerského ulici. Členovia vlády ju využívali výlučne na občerstvovacie prestávky počas rokovaní vlády. Podzemný systém bol dômyselne konštruovaný[1]. Uprostred chodby bol zabudovaný infra červený senzor, ktorý reagoval na pohyb ministrov a posielal signál priamo na výčapný pult U Knapa, takže keď členovia vlády vstúpili z dvora do zadnej miestnosti krčmy, na stoloch ich už čakalo naliatych pätnásť/šestnásť/sedemnásť borovičiek (podľa aktuálneho počtu členov vlády)[2].
Podzemnú chodbu dal vybudovať jeden z prvých premiérov vraj z bezpečnostných dôvodov, aby sa v prípade potreby dalo z vládnej budovy obkolesenej demonštrantami uniknúť. Pravdou však je, že budova nikdy v histórii takýmto životohrozujúcim spôsobom obkolesená nebola[3], a tak jeho skutočná motivácia je viac ako otázna. Možno by ju viac ozrejmila informácia o hlavných investoroch stavby[4].
Bezpečnostná rada štátu sa na utajenom rokovaní zaoberala hľadaním najvhodnejšieho spôsobu dopravy slovenského kontingentu na ostrov Jan Mayen. Dlho sa diskutovalo o možnosti postaviť vlastný krížnik. Myšlienka mala svojich podporovateľov aj odporcov. V neprospech stavby vojenského krížnika v komárňanských lodeniciach hovorila príliš dlhá doba do jeho dohotovenia, nákladnosť projektu a tiež skutočnosť, že by to vzbudilo neželanú pozornosť.
Minister životného prostredia pripomenul staršiu kauzu:
„Kolegovia, vari sa už nepamätáte ako skončila zákazka pre toho… toho… ako sa len volal….
„Koho máš na mysli?“ spýtal sa minister zahraničných vecí.
„Toho smiešneho diktátorika z rovníkovej Afriky, čo sa tak rád obliekal do načačkaných uniforiem, ktoré sme mu dodali zo skladu rekvizít, keď sme rušili operetný súbor Novej scény SND.“
„Áách, toho!“ rozjasnilo sa ministrovi zahraničných vecí.
„Toho.“ potvrdil minister životného prostredia.
„Kua, kua, ale ako sa ten šašo volal? To by som si mal ako minister zahraničných vecí pamätať!“ pripustil sebakriticky a vzápätí sa pokúsil hanbu z nevedomosti preniesť aj na ostatných:
„Kua! To si fakt nikto nespomeniete? Kua!“
„Kuanadodo sa volal! Ayubu Azikiwe Kuanadodo!“ vyhŕkol natešene minister školstva. Jednak ho tešilo, že si spomenul, jednak si uvedomil, že to bol jeho prvý konštruktívny diskusný príspevok na rokovaniach vlády od čias, kedy bolo jej zloženie schválené parlamentom. A odvtedy veru už uplynuli viac ako dva roky.
„No a prečo sme si vlastne mali spomenúť na toho Doda?“ spýtal sa predseda vlády.
Minister životného prostredia nespokojne krútil hlavou:
„S Kuanadodom sme predsa podpísali kontrakt, že mu vyrobíme a dodáme krížnik, vlajkovú loď jeho budúcej flotily.“
„No a?“ spýtal sa minister výstavby národných športových objektov, ktorý ako funkčne najmladší člen vlády si historku s Kuanadodom nepamätal, pretože sa udiala v časoch, keď s politikou ešte len začínal – v materskej škôlke vytvoril vplyvné Hnutie odporcov popoludňajšieho spánku.
Minister životného prostredia si vzdychol, ale bol ochotný kolegovi objasniť dávnejšiu záležitosť:
„V Komárne sme vyrobili pre Kuanadoda krížnik.“ slová mu ťažko išli z úst.
„No a?“ povzbudzoval ho zvedavý minister.
„Trochu sme to prehnali s pancierovaním lode.“ povedal a znovu sa odmlčal.
Minister výstavby národných športových objektov ho tentoraz povzbudil len mimikou tváre.
„Loď sa počas plavby z Komárna do Urundi potopila pri somálskych brehoch.“
„Prečo?“
„Bola priťažká.“
„Chlapík asi žiadal náhradu škody…? Koľko stál ten krížnik?“
„Spočiatku sme sa Kuanadoda snažili presvedčiť, že loď sme vybavili aj ponorkovou úpravou a ak zmizla z morskej hladiny istotne len preto, že jej kapitán sa rozhodol prejsť na ponorkový mód.“
„A zožral to?“
„Dnes už ani tá Afrika nie je taká, aká bývala! Vysvitlo, že pán plukovník má vyštudovaný Michiganský technologický inštitút, odbor námorná doprava. Nezožral to!„
„Bola to pekná blamáž!“ pripomenul minister zahraničných vecí.
„Napokon sme sa nejako dohodli. Veď ten operetný diktátor dovtedy aj tak zaplatil len zálohu a aj tá bola len zlomkovým podielom z celej hodnoty. Takže sme mu ju vrátili. Okrem toho plukovník skazu plavidla využil ideologicky. Pred urundskou verejnosťou tvrdil, že jeho loď zákerne napadla a potopila mohutná presila jednotiek znepriateleného Somálska, podporovaná miestnymi pirátmi. Dá sa povedať, že zdĺhavá urundsko-somálska vojna, ktorá trvá od toho momentu až dodnes, vypukla vlastne len kvôli nášmu krížniku.“
„Čo z toho teda vyplýva pre nás?“ usiloval sa vrátiť ku konštruktívnemu rokovaniu predseda vlády.
„Myslím si, že opakovať chybu so stavbou vlastného krížnika by sme nemali.“ opatrne povedal minister vnútra.
„Ale my by sme za stavbu kríža boli!“ ozval sa zrazu staručký a žiaľ už nahluchlý arcibiskup Kamil Rožňavský, ktorý bol tentoraz na rokovaní Bezpečnostnej rady štátu prítomný tiež, pretože na programe rokovania bolo aj bezpečnostné zaistenie nadchádzajúcej, v poradí už štyridsiatejôsmej, návštevy pápeža na Slovensku[5]. Otec arcibiskup, ktorý doteraz len pospával sa mylne nazdával, že reč je o stavbe kríža na kalvárii.
Po ďalšej zdĺhavej debate[6] sa členovia rady zhodli na tom, že na dopravenie kontingentu na ostrov Jan Mayen sa zazmluvní niektorá z lodí v majetku slovenských lodiarskych spoločností, prizvaných na zasadnutie. Expertná skupina dostala za úlohu vybrať vhodnú loď do 25. júla, pričom mala prihliadať na schopnosť bezpečnej plavby po mori, výšku celkových nákladov a schopnosť umiestniť na palube zbraňové systémy.
[1] Povráva sa, že projektantom a konštruktérom podzemnej chodby je tá istá osoba, ktorá vybudovala známy 700 metrový pašerácky tunel popod slovensko-ukrajinskú hranicu pri obci Vyšné Nemecké.
[2] Po vražde úmrtí (cenzorský zásah) ministra pre ľudské práva a menšiny Karola Holubicu ostal tento post neobsadený a Plechova svokra prestala so svojimi prehnanými požiadavkami (netúžila stať sa ďalším nadšeným cvičencom jogy). Plecha zase mohol tvrdiť, že aj neobsadením uvoľneného Holubicovho postu znižuje výdaje na chod štátnej správy, veď U Knapa odvtedy objednávali o borovičku menej!
[3] Čo sa každým dňom stále viac ukazuje ako veľká chyba!
[4] Úrad vlády SR a firma Knap.
[5] Vatikán sa rozhodol, že Slovensko je ideálna krajina na vybudovanie skanzenu katolíckej zatuchnutosti. Preto tie časté pracovné pápežské návštevy.
[6] V odborných lingvistických kruhoch sa tento spôsob komunikácie nazýva empty straw busting
Celá debata | RSS tejto debaty