Bosá sa začala hárať. Je to jediné obdobie v roku, keď život s labradorkou v jednom byte nie je úplne príjemný. Rozhodli sme sa teda kúpiť jej menštruačné gatky. Predavač  s vážnou tvárou tvrdil, že dole si ich nedá. Budú vraj na nej držať ako luteránska viera. Ešte, aby nie! Za tie peniaze, by mali na telo prirásť ako kožný implantát. Viem, viem, aj ten môže telo odvrhnúť, ale zdá sa, že túto operačnú techniku zvládajú chirurgovia dobre – veď všetci naši politici majú na tvárach tatársko – koristníckych nájazdníkov implantované nevinné obličaje vľúdnych altruistov.
Keď som Bosej obliekol nohavičky prvý raz, ostala v šoku – celú hodinu sa nepohla z miesta a vysielala ku mne prenikavý pohľad – myslíš túto potupu vážne? Prvý deň gatky naozaj držali. Na druhý deň po príchode domov som našiel fenku ležať v jednom kúte obývačky a gatky v opačnom. A odvtedy to tak bolo stále. Nikdy som však nevidel ako si ich vyzlieka – vždy som zachytil až výsledný efekt. Začal som ju podozrievať, že má nadprirodzené schopnosti. Pamätáte sa na Terminátora? Skvapalňoval sa do podoby kovovo lesklej tekutiny a v tomto stave sa pretiahol hoc aj kľúčovou dierkou. Ak by to dokázala aj Bosá, záhada vyzliekania sa by bola vysvetlená! Bývalý kalifornský guvernér dokonca dokázal, ak sa rozšpľachol do viacerých kaluží, opäť sa pospájať do pôvodného celku. Toto moja labradorka ešte nezvládla – keď ju na ulici pred časom na dve časti rozdelil zlý vlčiak (jedna časť bola takmer celá Bosá a druhá bol kúsoček jej ucha), do pôvodného celku sa už nezliala napriek okamžitej prítomnosti zverolekára.
Pred pár dňami Bosine gatky definitívne zmizli. Nikto z členov domácnosti netuší kam. A Bosá – ako inak – zaryto mlčí! Asi vysublimovali…
Mimochodom, háranie sa správne po slovensky povie honcovanie, fenka je správne sučka, vodítko je vôdzka a venčiť – vyvetrať. Neviem prečo práve v psičkárskej oblasti je zaužívaná toľká nespisovnosť… Ospravedlňujem sa za nezáživné jazykové okienko, ale blížia sa predčasné voľby. Čo ak vyhrajú národniari? Kvôli tomuto článku by mohli, so šarmom sebe vlastným, pravdistický blog zakázať! A to predsa nikto z nás nechce.

Uverejnené v Šarme č. 29      29.11.2011

Pokrok v telefonizácii je úžasný – kedysi sme boli k prístroju prikovaní káblom a zo slúchadla sme nič nepočuli, dnes môžeme s mobilom chodiť kade-tade a nepočujeme tiež nič.
Kedysi bolo o telefón viac záujemcov ako voľných liniek. Tri roky po tzv. Nežnej sme jednu potrebovali získať pre našu novú ambulanciu. Zamestnanec spojov, ktorý ich prideľoval, vypočul našu žiadosť oddelený sklenenou prepážkou. Bol v nej len otvor, dimenzovaný presne na prestrčenie písomnej žiadosti formátu A4. Napriek tomu ma bez ostychu požiadal, aby som na jej podporenie prestrčil okienkom okrem formulára aj polovičku svine. Predstava, že každý zverolekár ich má k dispozícii celý húf je rovnako mylná ako tá, že jestvujú ženy, ktoré sú schopné ukončiť telefonický hovor pod 2,50 hod. Napokon som mu tú polovičku zohnal. A tŕpol som, či za podvojnú linku nebude chcieť prestrčiť celú.
Telefónne ústredne vtedy ešte obsluhovali spojovateľky z mäsa a kostí (a často aj výrazného podielu tuku). Ich obezite sa nemožno čudovať – išlo o sedavú stresujúcu prácu! A čo najlepšie ochráni nervy pred stresom? Predsa krémeš! Vždy, keď sme nadávali na nekvalitné spojenie, (spojovateľke sme nerozumeli ani mäkké f), na vine nebola technika, ale ústa plné krémeša. Dnes všetko rieši automat. Voláte do úradu a on: „ak chcete hento, stlačte jednotku, ak ono, stlačte dvojku… Desať minút si vás pohadzuje ako pingpongovú loptičku nad kanálom a potom zrazu čľup – ste v …kanáli! Zahrajú vám trefnú melódiu z filmu Podraz a môžete začať odznova – zlaté tetušky spojovateľky!
Voľakedy sa tvrdilo, že telefonovať sa má stručne a krátko. Dnes nás operátori nabádajú, aby sme prevolali celý víkend a najlepšie s rodinou. S tou, s ktorou by sme sa mali radšej stretať osobne a nespekať si mobilom z mozgu oškvarok.
Za svoj život som už telefonoval aj s premiérmi, ministrami, herečkami, ba aj s jedným arcibiskupom… Kým som sa k nim prepracoval, hierarchicky si ma podávali stále „dôležitejšie“ sekretárky, tajomníci, vedúci úradu, až napokon mi odovzdali – CELEBRITU!
Nedávno som zažil čosi podobné – do ambulancie mi zavolala klientka a oznámila, že jej PES má dýchacie problémy. Farbisto opísala príznaky a napokon mi oznámila: „Odovzdám vám Bobiho, najlepšie bude, keď vám to povie sám!“
A zo slúchadla sa ozval dlhý záchvat psieho kašľa premiešaný brechotom. Nuž, hľadám teraz rýchlokurz psej reči. Neviete o nejakom?

Nepoznám vo svojom okolí nikoho, kto by chcel ísť voliť. Myslím si, že netreba vysvetľovať prečo. Pohár trpezlivosti naozaj pretiekol. A navyše nie je ani koho voliť. Zakúžkovať tých pár, o ktorých si (asi naivne) myslíme, že sú ok, ale pritom figurujú na kandidátke strany, ktorá rozhodne ok nie je – to je naozaj ako vyzobávanie hrozienok z medvedieho hovna (E. Chmelár).

Správny postup v deň volieb vidím nasledovný:

Nenavštíviť volebné miestnosti, ale zdržiavať sa na hlavných námestiach miest. Kandidátov korupčných strán tak zvolí len pár hlasov z radov ich rodinných príslušníkov a zopár kšeftovo zainteresovaných spolustraníkov. Pri 8-10 percentnej volebnej účasti sa im potom ťažko bude argumentovať:”…veď nás ľudia zvolili!” Taký parlament nebude mať nijaký mandát! Taká vláda nebude mať váhu v nijakých medzinárodných vzťahoch. Taká vláda bude nepoužiteľná a bude sa musieť zosypať spolu s týmto korupčno-asociálnym systémom.

A potom sa bude môcť začať postupovať islandskou cestou. Alebo nejakou inou podobnou peoplefriendly…

V súvislosti s mojim článkom na pravdistickom blogu o Kazbeku –

http://pfpf.blog.pravda.sk/2011/08/12/najkrajsia-pattisicovka-na-svete/

si dovoľujem záujemcov informovať, že

v sobotu 26. novembra 2011 v čase od 9,00 – cca 19,00 sa bude v Nitre v budove Mestského úradu na Štefánikovej triede 60 vo Veľkej sále konať

6. ročník festivalu o horách a cestovaní

Vysoké hory

(vstup je voľný)

V rámci festivalu v rannom bloku o 9,45 sa bude premietať aj môj film Kazbek (o ceste po Gruzínsku a o výstupe na najkrajšiu päťtisícovku – Kazbek 5 033 m. n. m.)

Viac o programe festivalu:

http://vysokehory.nihos.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=95&Itemid=55

viac o mojom filme:

http://www.youtube.com/watch?v=UOHa15SjHsU

Tento príspevok bude trochu vyznievať ako reklama, ale administrátor mi už v minulosti (pri podobnej príležitosti) oznámil, že tohto druhu oznam/reklama, sa na blogu pripúšťa.

Takže, dnes 4. 11. sa na knižnom veľtrhu Bibliotéka vo výstavnom areáli Incheby, na pódiu č. 3 o 16,00 hod, bude konať krst knihy Krimipoviedky.

Išlo o projekt istého nemenovaného vydavateľstva, ktoré vyzvalo nemenovaných čitateľov istého nemenovaného týždenníka, aby im napísali pomenované detektívky. V knižke sa nachádza 28 poviedok s kriminálnou zápletkou od 23 autorov. Dve z poviedok sú moje.

Ak by niekto mal záujem prísť na krst, resp. kúpiť si knižku…. cena je celkom priaznivá…. 7,99  -)))

Manželka v obývačke uvažuje, čo navariť. Náš labrador v pelechu hlasno chrápe. Žena dostáva nápad a premiestňuje sa do kuchyne. Pes spí v pelechu, ale chrapot sa výrazne zjemní.

Manželka otvára chladničku, pes otvára oko. Ľavé. Pravým ešte stále spí.

Manželka vyberá z chladničky kurča a kladie ho na stôl. Pes leží, ale otvorí aj druhé oko. Je prebudený! Je to však iný druh prebudenia než aké ponúka osvietený Majster a Avatár z Indie Paramahamsa Nithyananada.

Manželka vyberá zo sporáka pekáč – zahrkoce. Pes leží, ale nadvihne ľavé ucho, aby sa zvuk lepšie prenášal na bubienok.

Žena vyberá nôž – opäť zahrkoce. Pes leží, ale nadvihne aj pravé ucho. Jeho výzor sa razom zmení zo sympatického labradora na ušatého netopiera.

Manželka začína kurča porciovať. Pes vstane a obkolesí ju ako zvedavci účastníkov dopravnej nehody.

Žena kurča osolí, okorení, do pekáča na hrubú vrstvu cibule vloží mrkvu, zeler, petržlen a šampiňóny. Pes stojí tesne vedľa nej a zavadzia. Z ľavého kútika mu vypadne prvá slina.

Žena na vrstvu zeleniny ukladá porcie kurčaťa. Pes prekáža z opačnej strany. Slina mu vypadne aj z pravého kútika.

Manželka poleje kurča rajčinovým pretlakom a doleje vodou tak, aby ňou bolo zaliate. Pes slintá ako kravy v roku 1961 pri epidémii slintačky a krívačky.

Manželka posype kurča hrubou vrstvou provensálskeho korenia a dá piecť.

Pes 1,5 hodiny presedí pred vysvietenou elektrickou rúrou a fascinovane sleduje program, ktorý v nej dávajú. Je jednou z mála bytostí, ktorá si myslí, že existuje aj čosi lepšie ako Šeherezáda.

V kuchyni je 100^o C. Za normálnych okolností by si radšej ľahol do tieňa, ale v takýchto chvíľach sa stáva stúpencom saunovania. Manželka obvarené kurča posype syrom a dáva zapiecť. Pes vykazuje značné známky nervozity.

Hotové kurča žena nechá vychladnúť a potom ho ODKLADÁ na zajtra do chladničky.

Psovi sa v tom momente zrúti celý svet. Uvažuje o skoncovaní so životom. Odchádza z domu s cieľom zadovážiť si strelnú zbraň. Naša legislatíva na takéto prípady pamätá – Ľubomírovi Harmanovi – strelcovi z Devínskej síce umožní zadovážiť si ju, psovi našťastie NIKDY!

Uverejnené v Šarme

Poslanec Matovič sa rozhodol prehovoriť. Vo chvíľach, keď píšem tieto riadky, odovzdal Protikorupčnému úradu dôkazy o korupcii politických strán. Spôsobí tým také zemetrasenie na politickej scéne ako keby Úradu odovzdal pánbožkovu kravičku zatvorenú v zápalkovej škatuľke. Alebo hrdzavý otvárač na naftové sudy. Alebo čosi rovnako významné. Taká je realita!

Pritom skutočné zemetrasenie by nastalo, ak by prehovorila moja labradorka! Je to totiž profesionálna degustátorka. Niekto môže namietnuť, že psy majú predsa omnoho menej chuťových pohárikov než väčšina iných živočíchov, vrátane pána Matoviča, takže často zožerú aj to, čo by iní ani nevzali do úst. Je to pravda, ale ak má človek na jazyku 9 000 chuťových pohárikov, tak môj pes ich musí mať aspoň tri miliardy! Neomylne rozozná lahôdku od humusu.

Každé ráno dostane na vylízanie téglik od jogurtu. Hoci si nevie prečítať o akú značku a príchuť ide – neomylne odmieta produkty vždy tej istej značky. Keď mu dám z prsta zlízať kúsok taveného syra, neomylne odmieta vždy ten istý. Môj pes, hoci mäsožravec, zbožňuje jablká. Občas mu kúsok ponúknem. Čerstvé a domáce rýchlosťou blesku zhltne, okolo iných jabĺk importovaných z opačného konca zemegule chodí a zňucháva akoby ich dodávateľom bola firma Lukrezia Borgia. A tak je to aj s mnohými inými potravinami. Sučka za tie roky vyselektovala dlhý zoznam predávaných, ale nekonzumovateľných potravín. Nedávno zverejnené porovnanie potravinových výrobkov tej istej značky kúpených na Slovensku a v západnej Európe potvrdilo, čo sme tušili už dávno – u nás sa pod rovnakou značkou predáva horšia kvalita. Teda aby som presne citoval svojho psa: „Predáva sa humus!“

Moja labradorka o tom vie svoje a chystá sa prehovoriť! Hovorcov potravinových koncernov možno táto informácia nenaľaká – čičíka ich istota, že pes predsa nevie hovoriť! Je to pravda, moja sučka nevie rozprávať slovami, ale vo mne má svojho hovorcu. (lebo ak má dnes hovorcu aj šéf okresnej teplárne, prečo by ho nemohol mať pes?).

Nie je teda ďaleko čas, keď aj my (pes a ja) prehovoríme a zverejníme náš zoznam! A ak by sa predtým potravinové koncerny chceli s nami radšej nejako dohodnúť  – naše (moje) telefónne číslo je 0988 665 776. Pokiaľ by v tom pán Matovič videl pokus o korupčné konanie, nech to oznámi na Úrad. Všetko poprieme a podnet skončí tak, ako aj jeho ostatné…

Uverejnené v týždenníku Šarm

Pani Radičová, keď som písal túto poviedku, netušil som ako rýchlo a akým spôsobom sa stane akuálnou…

Hmla

Predsedníčka vlády čakala na lanovku so zmiešanými pocitmi. Jej pochybnosti umocňovalo počasie, ktoré na Skalnatom plese panovalo. Vysokohorskú scenériu zakrývala chmúrna hradba hustej hmly. Zo stanice lanovky bolo sotva dovidieť na hladinu plesa. Stúpajúce lanovkové laná smerujúce na Lomnický štít sa bizarne strácali kdesi uprostred tej sivej steny z hmly a oblakov.

Šéf Tatranských lanových dráh, ktorý sa tiež dostavil na miesto, premiérku ubezpečoval:

„Hmla nie je dôvod na zrušenie cesty. Jediným bezpečnostným dôvodom by bol silný víchor. Dnes však máme bezvetrie a predpoveď zaručuje zotrvalý stav.“

Cúvnuť už nemohla, veď to bol práve jej nápad, aby sa ďalšie z výjazdových zasadnutí vlády uskutočnilo v observatóriu vo výške 2 632 metrov. Dôvodov na to mala viacero. Jednak sa patrilo občas zdvihnúť zadky z Bratislavy, aby ostatné regióny videli, že papalášov zaujíma aj dianie v iných krajoch ako v tom najprosperujúcejšom, jednak vrchol Lomnického štítu bol vhodným miestom na prerokovanie práve tých bodov, ktoré mali mať dnes na programe.

Pracovníci observatória museli síce napochytro urobiť isté drobné úpravy v objekte, aby sa pätnásť členov vlády, hostia rokovania a silne zredukovaný obslužný personál pomestili, ale napokon sám predseda Slovenskej akadémie vied, ktorej observatórium patrí – profesor Frištacký, po stretnutí so šéfom Úradu na ochranu ústavných činiteľov potvrdil, že objekt je vhodný a pripravený na zasadnutie.

Na dnešnom rokovaní, na profesorovu veľkú radosť, mali  v rámci programu konečne prediskutovať a schváliť aj smernicu pre ďalšie financovanie vedy a výskumu na Slovensku – problematiku pre akadémiu bytostne dôležitú. Profesor Frištacký si sľuboval, že dobre zvládnuté zabezpečenie rokovania posilní ochotu jej členov pridať nejaké financie navyše.

Hlavný a najdôležitejší a zároveň prísne utajovaný bod programu sa však týkal ďalšej perspektívy eura a prípravy alternatívneho plánu na návrat k slovenskej korune v prípade, že by sa európsku menu nepodarilo zachrániť.

Hoci sa Úrad vlády a sama predsedníčka usilovali tento bod programu utajiť pred verejnosťou, našiel sa kanál, ktorým informácia unikla. Ak by o tomto bode rokovali v Bratislave na Úrade vlády, predsieň pred zasadacou miestnosťou by bola natrieskaná novinármi už od rána. A predsedníčka vlády, ale ani minister financií netúžili referovať im na tlačovke o predbežných opatreniach, na ktorých sa dohodnú. Pretože čokoľvek, na čom sa dnes dohodnú, môže byť zatiaľ naozaj len a len predbežné!

Z tohto pohľadu sa dnešné zasadnutie vlády na vrchole Lomnického štítu konalo na tom pravom mieste. Tu naozaj nehrozilo, že by ministrov po opustení rokovacej sály obkolesili novinári. Na Lomničák sa totiž žiadni nedostanú! A príčinu – celkom objektívnu - musí akceptovať aj ten najväčší neprajník vlády – kapacitné dôvody! Dokonca aj ochrankár ide s vládou hore len jeden jediný!

Samozrejme, novinári môžu čakať na ich návrat na prestupnej stanici lanovky na Skalnatom plese, ale v tomto nevľúdnom počasí? Navyše Úrad vlády rafinovane už vopred vydal vyhlásenie, že dnešné rokovanie bude pravdepodobne trvať dlho do noci. Ako by sa novinári dostali späť, keď posledná lanovka ide zo Skalnatého plesa dole o šiestej? Azda len nie po vlastných? Na to boli príliš pohodlní.

Hrozilo tiež, že niektorí zdatnejší ministri (tipovalo sa na ministra financií a kultúry) by mohli pred novinármi ubziknúť po svojich – po magistrále buď smerom na Hrebienok alebo na Brnčálku.

Lanovka na Lomnický štít už jednu várku vládnej výpravy na vrchol vyviezla. Boli v nej hostia zasadnutia, sekretárky, čašníci, ochrankár, predseda akadémie vied a šéf Tatranských lanových dráh. Ochrankárom, ktorí zotrvali na Skalnatom plese, zostávalo do ďalšej lanovky naložiť ešte členov vlády a pre zvyšok dňa mali pokoj.

Predsedníčka vlády vyšla na terasu stanice a pozorovala z vrcholu sa vracajúcu červenú kabínu lanovky. Pripadala jej malá a bezbranná, keď sa vynorila z hmly. Striaslo ju. Nevedela či od obáv alebo od zimy. Na tvári ucítila usadzujúcu sa vlhkosť. Sivá hmla ňou bola priam nabitá. Zreteľne vnímala, ako jej pláva žalúdok, a to ešte ani nebola dnu. Lietadlá tiež neznášala práve najlepšie, ale lanovka? To je niečo celkom iné! Teraz sa však už nedalo nič robiť.

„Pani premiérka, poďte radšej dnu, prechladnete…“ navrhol jej po chvíli osobný tajomník. Zvrtla sa a poslušne vošla.

Keď lanovka s hlasným buchnutím dorazila na stanovisko, sprievodca otvoril dvere a zvolal:

„Nech sa páči!“

Prvý sa dnu, a hneď k oknu, natlačil minister priemyslu – zodpovedalo to jeho povahe, vymáknuť vždy a všade to najlepšie pre seba, nech sa to týkalo čohokoľvek. Minister financií vstúpil do kabíny rátajúc čosi na kalkulačke a ani si nevšimol, kam ho telá ostatných nastupujúcich ministrov zatlačili – riešil čosi podstatné pre blaho občanov (či pre svoje?). Minister zahraničných vecí ustúpil od dvier a pokynul predsedníčke vlády:

„Nech sa páči, pani premiérka.“

Podpredseda vlády pre ľudské práva, len veľmi nešikovne skrývajúci strach, sa obrátil k ministrovi vnútra a spýtal sa ho:

„Preverili ochrankári technický stav lanovky? Nerád by som dopadol ako Kaczynski v Smolensku.“

Predsedníčka vlády na neho znechutene fľochla očami. Nemala ho rada. Nemohol prežrieť, že sa premiérom nestal on sám.

Keď sprievodca narátal v kabíne pätnásť cestujúcich, pre istotu sa spýtal:

„Ste všetci?“

Premiérka sa rozhliadla a vedno s ministrom financií, ktorý ani len nezdvihol zrak od kalkulačky, povedala:

„Všetci.“

„Tak teda môžeme ísť…“ skonštatoval sprievodca, odoslal signál pre strojníka a dodal, „… takýto vzácny náklad som ešte neviezol…“

Červená kabína sa celkom nebadane pohla a pomaly opúšťala úzke, do betónu vyhĺbené nástupisko. Keď sa dostala do voľného priestoru, pomaly začala naberať rýchlosť. Viacerí ministri s obavami hľadeli cez okná na nosné lano, ktoré sa iracionálne strácalo kdesi uprostred ničoho. Po chvíli sa v hmle stratila aj budova stanice na Skalnatom plese a všetkými smermi naokolo bolo vidieť len sivosivú hmlu. A kúsok lana. Bolo to, ako keby zrazu zmizol celý svet a ostali len oni pätnásti, pardon so sprievodcom šestnásti, kdesi uprostred hlbokého, pustého a neprívetivého vesmíru. Akoby sa postupne dostávali do nejakej inej dimenzie. Tajomnú atmosféru narúšal len monotónny, jemne drnčivý zvuk nad ich hlavami, ktorý spôsobovali kolesá závesného zariadenia posunujúceho sa na nosnom lane. Premiérka sa v duchu prežehnala, hoci nebola členkou kresťansky zameranej politickej strany.

Po zvyšok dňa mal strojník lanovej dráhy voľno. Všetky ďalšie jazdy lanovky na Lomnický štít boli zrušené. Okolo šiestej, keď mu za normálnych okolností končila šichta, zdvihol telefón a pokúsil sa zavolať do observatória, aby zistil, kedy sa členovia vlády plánujú vrátiť. Šéf ho síce už pred týždňom upozornil, že dnes bude musieť v práci zostať dlhšie, ale predsa len – chcel mať aspoň orientačnú predstavu dokedy.

Ale telefón bol hluchý!

Zopár novinárov, ktorí sa predsa len vytrepali na Skalnaté pleso, do strojníka v pravidelných intervaloch domŕzali, aby to skúsil znova, lebo aj oni chceli vedieť, kedy sa dostanú domov. Keď sa mu nepodarilo dovolať sa ani na piaty raz, začali žurnalisti pomaly, jeden po druhom, zostupovať do Lomnice – nechceli, aby ich zastihla na ceste tma. O deviatej odišiel aj posledný.

Na Skalnatom plese zostal len strojník a nechápal, prečo sa nemôže dovolať do observatória. Vysvetľoval si to tak, že vláda nechcela byť pri rokovaní rušená a tak si nejakým spôsobom zabezpečila blokovanie telefónnych liniek. Okolo polnoci sa mu začalo driemať. Uvažoval, či je ešte reálne, aby tak neskoro chceli ministri zísť dole.

Ale má hore kde toľko ľudí prespať? Nemá! – sám si odpovedal. Nevedel na čom je. Ísť odísť domov si však netrúfal. Až do rána chvíľami driemal a chvíľami bdel. Hneď ako sa rozvidnelo, pohľad z okna mu prezradil, že počasie sa ani trochu nezmenilo. Všade naokolo mlieko, po Lomničáku ani chýru.

Skúsil znovu zavolať hore, ale telefón bol opäť hluchý. Naopak, jemu zazvonil akýsi novinár a chcel vedieť, či už vláda zišla. Okolo desiatej zavolal ďalší, ale ani tomu nemohol dať uspokojivú odpoveď. To bol posledný novinár, ktorý sa zaujímal o rokovanie vlády.

Vyčerpaný strojník netušil, čo má robiť. Nevedel, čo sa deje, na koho sa obrátiť, veď aj šéf Tatranských lanových dráh bol s ministrami hore. Napokon sa rozhodol zavolať na Horskú službu. Službukonajúci náčelník mu však oznámil, že v takom orientačne náročnom počasí nemieni vyslať svojich chlapov hore len preto, aby zistili, či sa tam už tí papaláši prebrali z opice. Strojníkovi vôbec nepomohol. Po chvíli uvažovania teda zavolal svojmu známemu, poručíkovi Gombárovi z popradského oddelenia polície.

„Vravíš, že je celá vláda nezvestná?“ nechcel veriť vlastným ušiam.

Strojník váhal, či slovo „nezvestný“ je to pravé, ale potom potvrdil:

„No… vlastne áno.“

„Dobre, niečo s tým urobím…“ povedal Gombár, pritom vôbec netušil čo. Aby preniesol zodpovednosť na iné plecia, zašiel za šéfom popradského riaditeľstva polície.

„Nezvestná vláda?“ čudoval sa aj on a hneď začal vyťukávať čísla prezidenta Policajného zboru, šéfa Úradu na ochranu ústavných činiteľov a šéfa Horskej služby. Ten posledný aj naďalej odmietal pri takej zlej viditeľnosti vyslať chlapov hore do náročného terénu. Nevidel na to ani dôvod – je predsa nemožné, aby sa toľkým ľuďom – aj s pracovníkmi observatória ich bolo tridsaťdeväť – tam hore odrazu všetkým niečo stalo.

Hmlisté počasie pretrvávalo aj nasledujúce dva týždne. Obyčajným ľuďom z ulice bol osud vlády načisto ľahostajný. V prvé dni sa len novinári, a nielen bulvárni, zháňali po vláde. Ich záujem však postupne chladol. Polícia prejavila záujem zaoberať sa prípadom, ale čím viac dní uplynulo, tým menej ľudí trápil osud vlády. Vyšlo najavo, že Slovensko dokáže fungovať aj bez nej. Ba dokonca funguje omnoho lepšie! Ľudia zistili, že sú akosi menej stresovaní každodennými Jóbovými zvesťami, že nastal rapídny pokles korupcie a celková spoločenská klíma sa výrazne zlepšila.

A tak, keď poručík Gombár z popradského oddelenia polície prišiel po dvoch týždňoch s rozpakmi a so spýtavým výrazom tváre za svojim riaditeľom a v ruke držal tlačivo nazvané Hlásenie o nezvestnosti vlády, riaditeľ od neho ten papier bez slova zobral, urobil z neho papierovú guľu a oblúčikom ho hodil do odpadkového koša.

A tak sa napokon tento záhadný prípad nikdy nevyšetril. A nedalo sa povedať, že pre neschopnosť polície.

A v krajine zavládlo dobro.

Z dovolenky v Provensálsku som sa vrátil už pred pár dňami. Po najazdených vyše 5 000 kilometroch mám aj po dnešnej noci na rukách červené otlačky od manželkiných faciek. Už má toho dosť! Nemôže sa vyspať – zo sna vraj stále krútim volantom a šliapaním na imaginárne pedály jej odkopávam perinu.

Pre šoféra sú vo Francúzsku najhoršie kruhové objazdy. Väčšinou majú viac jazdných pruhov ako u nás. Nehovoriac o tom najväčšom – pri Víťaznom oblúku v Paríži. Napája sa naň 12 bulvárov a počet jazdných pruhov možno definovať číslom 1 – ∞  podľa ľubovôle vodičov.

Nebolo to tam ľahké – každé zdolanie kruhového objazdu v kombinácii so súťaživým náhlením typickým pre Francúzov, smrdelo haváriou!

Kruhové objazdy vraj vodičovi uľahčujú orientáciu a zjednodušujú ROZHODOVANIE. Ak vám džípíeska mylne prikáže zísť z kruháča na druhej odbočke a vy zistíte, že ste s vašou štvorkolesovou pýchou vošli do zberného dvora železného šrotu, tu je priestor pre vaše ROZHODNUTIE: ostanete alebo sa vrátite. A ak sa vrátite, môžete sa po objazde krútiť stále dokola až kým nezistíte správny smer alebo do chvíle, kým sa vaša kinetózou trpiaca manželka nepovracia (pravdepodobnejšia je verzia č. 2).

Kruhové objazdy sú bermudské trojuholníky francúzskych ciest. Každý týždeň vraj z toho okolo Víťazného oblúka nad ránom (keď je najmenšia premávka) odstraňujú 5 – 8 áut, ktorým sa minul benzín skôr ako ho dokázali opustiť.

Neraz som musel Francúzov prudko na kruháči meniacich jazdný pruh zastavovať mávaním cez otvorené okno. Manželka žasla koľkých známych tam mám – imponovalo jej to. Jedinou odpoveďou mi však bolo len nervózne žabožrútske trúbenie.

V počiatkoch automobilizmu musel pred vozidlom bežať človek a žltou vlajkou upozorňovať na prichádzajúce nebezpečenstvo. V ére rozvinutého automobilizmu už takýto bežec nie je povinný. Mne by sa tam bol veru zišiel. Kúsok by s vlajkou azda odbehla aj moja nešoférujúca žena, ale 5 000 kilometrov? To by asi nezvládla. Na druhej strane, nebol by to objektívny dôvod na obmenu manželky po každej tisícke(?) najazdených kilometrov?

Teda pozor na kruhové objazdy! Po vstupe do EÚ ich začali budovať aj u nás. Napríklad ten žilinský… má tvar štvorca! Čudujete sa? Veď sme na Slovensku…

uverejnené v časopise Šarm

Zdroj fotografií: http://www.k-state.edu/roundabouts/ada/photos/larcdetriomphe.htm

Súčasťou silvestrovského programu v Bratislave, a možno aj v iných mestách, bolo vypúšťanie tzv. lampiónov šťastia. Svietiace lampióny vytvárajú síce na oblohe nevšedný a zaujímavý pohľad, ale na druhý deň počas prechádzky po dunajskej hrádzi to vyzeralo tak, ako je znázornené na fotografiách nižšie – všade porozhadzované čosi ako použité prezervatívy obrovských Kyklopov.  Pritom na letáku k bratislavskej silvestrovskej párty je napísané veľkým písmom: Keep our city clean, thank you.

Lampióny sa, podľa programu, mali vypúšťať od 23,00 do 24,00. V skutočnosti lietali už pred desiatou a k oblohe stúpali aj ďaleko za hranicou polnoci. Ťažko odhadnúť množstvo vypustených lampiónov, podľa môjho skromného a nepresného odhadu išlo o tisíce. Neviem kto bol dodávateľom lampiónov a neviem po čom sa predávali. Určite však išlo o skvelý biznis na úkor životného prostredia. Nechápem kto niečo také povolil/schválil. Predajcovia na svojej webovej stránke tvrdia, že lampióny sa po pár dňoch rozpadnú a použité materiály sú vraj šetrné k životnému prostrediu. Papierový balón možno vietor naozaj po pár dňoch rozfúka na všetky strany (to je už to vyčistenie prostredia????), ale molitanová hubka a drôtená konštrukcia bude sviniť životné prostredie roky rokúce.

Očakávam, že príslušné orgány ochrany životného prostredia pochopia tento príspevok ako podnet a začnú vo veci konať.

Dnes, teda na druhý deň po tom, čo som nasnímal nižšie zverejnené fotografie som si bol na hrádzi zabehať – dnes už nebola hmla a odmäk spôsobil, že sneh a inovať zo stromov zmizla – za týchto zlepšených podmienok viditeľnosti som zistil, že toho svinstva je na stromoch povešané oveľa viac ako som nafotografoval.

Nepodporujme biznis, ktorý ničí životné prostredie, nepchajme eurá do vrecka niekomu, kto si kdesi v pozadí len tíško bezpracne hovie, smeje sa popod fúz a mädlí si ruky!

Vraj územie európskeho významu – píše sa na tabuľke

Silvestrovské lampióny šťastia – pokračovanie

Po 11 dňoch som sa vybral na miesta, kde som fotil na Nový rok. Priznávam, že väčšina lampiónov už nevisela na stromoch ako bezduchí obesenci. Vietor a dážď ich skmásal dole. Distribútor lampiónov na svojej stránke tvrdí, že výrobky sú ekologické – po pár dňoch sa rozpadnú a príroda ich vraj spracuje. Neviem, čo je to za termín – pár dní. Pre mňa sú to napríklad desať dní. To že lampióny padli na zem, rozhodne nemožno považovať za ekologické odstránenie – predpokladám, že vietor väčšinou skmásal len papierovú časť a v korunách stromov zostali drôty a umelohmotná hubka (do korún nedovidím).

Môj pôvodný článoček, či skôr zbierku fotografií o silvestrovských lampiónoch si k dnešnému dňu prečítalo vyše 7 500 ľudí. Je to môj osobný rekord /i keď nikdy som sa za rekordmi v čítanosti blogu nepachtil) a celkom by ma zaujímalo na akom mieste by sa článok umiestnil v rebríčku absolútnej čítanosti. Čítanosť tohto článku ma teší o to viac, že v jeho titulku ani v texte sa ani raz nevyskytli lákavé slová ako sex, erotika, Mojsejová, Dzurinda/Fico a iné vulgarity, ale práve naopak – išlo o výsostne ekologickú tému!

Na blogový článoček zareagovala aj televízia Markíza a požiadala ma o poskytnutie niekoľkých fotografií do svojho príspevku o lampiónoch. Nakoniec to dopadlo tak, že o téme som aj osobne bľabotal v hlavných správach televízie Markíza. Televízny príspevok sa nezaoberal lampiónmi len z pohľadu životného prostredia, ale aj z hľadiska bezpečnosti (možnosť spôsobenia požiaru a ohrozenia leteckej prevádzky).

Link na môj článoček som odoslal aj na oddelenie životného prostredia Miestneho úradu Bratislava – Staré Mesto, na bratislavský magistrát a na Ministerstvo životného prostredia so žiadosťou, aby článok považovali za podnet na začatie konania vo veci. Zatiaľ sa ozval len JUDr. Jan Vanin z Kancelárie ministra životného prostredia SR, ktorý okrem iného napísal:

Vychádzajúc z priloženej fotodokumentácie k poškodeniu životného prostredia na úseku ochrany prírody a krajiny  (drevín, lesných biotopov, biotopov chránených druhov) v danom prípade nedošlo. Problém je skôr v znečistení prírodného prostredia zvyškami balónov, čo zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny nepostihuje. Vzhľadom k vyššie uvedeným kompetenciám MŽP SR  považuje použité „balóny šťastia“ vypúšťané v súvislosti s uvedenými oslavami konca starého a príchodu nového roka 2011 za komunálny odpad lebo vznikol na území obce pri činnosti fyzických osôb. Vychádzame z domnienky, že uvedené balóny si kupovali fyzické osoby ako tovar, ktorý použili podľa návodu. Odpadom sa stali v momente keď prestali plniť svoju funkciu. Ak ide o takéto odpady, tak zhodnotenie alebo zneškodnenie zabezpečí na vlastné náklady mesto resp. obec na území ktorého sa tento odpad nachádza. S magistrátom Bratislavy ministerstvo v tejto tému už komunikuje.

V reakcii na článok sa ozvali aj zástupcovia akejsi charitatívnej organizácie, ktorí tvrdili, že oni vypúšťali síce drahšie, ale stopercentne z prírodných materiálov vyrobené lampióny. Asi je to pravda, ale skutočnosť je taká, že lampión, ktorý by azda mohol spĺňať tieto vlastnosti som našiel len jeden jediný! Vo všetkých ostatných bol okrem papiera použitý drôt a čosi umelohmotné (ako molitan).

Ozvali sa aj ľudia, ktorí mi vyčítali, či mi musia prekážať práve lampióny šťastia a či nevidím ten bordel okolo seba, ktorý tvoria napr. poodhadzovatené PET fľaše. Samozrejme, že ho vidím (viď. napr. priložené fotografie z divokého parkoviska pred novou budovou SND a fotografia zastávky MHD PRIAMO(!) pred Riaditeľstvom Dopravného podniku mesta Bratislavy) a serie ma aj ten! A v rámci svojich možností som brojil aj proti nemu (účasť v petíciách za zákaz PET fliaš, resp. za spoplatnenie PET fliaš, aby sa z nich stali fľaše vratné tak, ako to funguje so sklenenými). Rozdiel medzi odpadom z PET fliaš a lampiónmi je však ten, že petfľašový odpad vzniká akosi samovoľne – nedisciplinovanosťou ľudí, ale lampiónový odpad vedome a organizovane, za podpory účinnej reklamy rozposielame do prírody a ešte sa z toho aj tešíme! Pripadá mi to absurdne, keď iní nadšenci zas chodia každoročne čistiť napr. Tatry po takýchto tzv. tešiacich sa egoistoch…

V živote som na ulici nič neodhodil, obal z cukríka, či čokoľvek iné dám radšej do vrecka (ak nie je nablízku odpadkový kôš) a zahodím ho, až keď je príležitosť. Nie som fajčiar, no napriek tomu nechápem fajčiarov, ktorí vo svojom hoci už päťročnom aute majú popolník panensky nepoškvrnený a špaky celý čas veselo hádžu z okna.

Netvrdím, že som svätý. Pred desiatimi rokmi v 2. postupovom tábore pod Aconcaguou nazývanom Nido de Cóndores (5 600 m. n. m.) mi prudká víchrica vytrhla jednu PET fľašu z ruky. Obrovskou rýchlosťou zmizla kamsi smerom do Čile. Nemalo absolútne význam sa za ňou rozbehnúť, nehovoriac o tom, že v tej výške a pri nedostatku kyslíka hovoriť o rozbehnutí sa, je dosť iluzórne. Kedykoľvek si na tú udalosť po rokoch spomeniem, vždy znovu ma zamrzí, že sa to stalo…

A som tvorca aj iného odpadu. Pri jeho výrobe sa dokonca spotrebovalo niekoľko stromov –

http://www.pavolfabian.sk/vydane-knihy/.

Táto produkcia je však pomerne slušne spoplatnená, takže si každý rozmyslí, či ju začať šíriť… -)))

množstvo odpadkov na divokom parkovisku pred novou budovou SND v Bratislave

zastávka MHD pred novou budovou SND a pred riaditeľstvom (!) Dopravného podniku v Bratislave

Tento víkend som bol v Tatrách. Počasie a snehové podmienky neboli práve najlepšie a tak sme sa museli vzdať nášho plánu vyliezť na Bradavicu. Namiesto toho sme v sobotu vybehli na Terinku. V Smokovci aj na Hrebienku pršalo, ale nad Zamkou už výdatne snežilo. Nakydalo asi 20 čísel snehu. V noci bola celkom slušná víchrica – jeden strom zvalilo na trať pozemnej lanovky na Hrebienok, ďalšie dva sme našli padnuté na ceste z Hrebienka na Zamku…

V nedeľu sme pre zmenu vybehli na Zbojníčku. Za celý deň sa tam ukázalo asi 10 ľudí. Zo Zbojníčky sme ešte vystúpali k Prielomu, ale ďalej sme už nešli – lavína je síce rýchly spôsob dopravy smerom nadol, ale poznám aj bezpečnejšie…

Hore bolo napriek počasiu krásne. A bolo tam krásne aj napriek tomu, že do jedného foťáku sa mi dostala vlhkosť a druhý mi zamrzol…

Smutno však bolo dole. Také pusté Tatry (v plnej sezóne!) som ešte nikdy nevidel. V Smokovci ako keby buchla neutrónová bomba – budovy stoja neporušené, ale ľudia nikde. A okolo tie úžasne veľké plochy víchricou zváľaného lesa… Krčmy zavreté alebo prázdne. Keby autobus nevyklopil akúsi skupinu Maďarov, myslel by som si, že v meste vyhlásili karanténu, kvôli Ebole alebo nejakému podobnému svinstvu.

Čo sa to s tými našimi Tatrami stalo???

Tá malá podlhovastá čierna škvrna navrchu je Téryho chata.

Presne uprostred tejto fotografie sú 4 postavy stúpajúce nahor, Kto ich nájde?

na tejto je to už ľahšie…

Téryho chata (2015 m) je najvyššie položená celoročne otvorená chata vo Vysokých Tatrách v horskej časti Malej Studenej doliny pri Piatich Spišských plesách  

Ráno vo vymretom Smokovci…

Tento víkend som bol v Tatrách. Počasie a snehové podmienky neboli práve najlepšie a tak sme sa museli vzdať nášho plánu vyliezť na Bradavicu. Namiesto toho sme v sobotu vybehli na Terinku. V Smokovci aj na Hrebienku pršalo, ale nad Zamkou už výdatne snežilo. Nakydalo asi 20 čísel snehu. V noci bola celkom slušná víchrica – jeden strom zvalilo na trať pozemnej lanovky na Hrebienok, ďalšie dva sme našli padnuté na ceste z Hrebienka na Zamku…

V nedeľu sme pre zmenu vybehli na Zbojníčku. Za celý deň sa tam ukázalo asi 10 ľudí. Zo Zbojníčky sme ešte vystúpali k Prielomu, ale ďalej sme už nešli – lavína je síce rýchly spôsob dopravy smerom nadol, ale poznám aj bezpečnejšie…

Hore bolo napriek počasiu krásne. A bolo tam krásne aj napriek tomu, že do jedného foťáku sa mi dostala vlhkosť a druhý mi zamrzol…

Smutno však bolo dole. Také pusté Tatry (v plnej sezóne!) som ešte nikdy nevidel. V Smokovci ako keby buchla neutrónová bomba – budovy stoja neporušené, ale ľudia nikde. A okolo tie úžasne veľké plochy víchricou zváľaného lesa… Krčmy zavreté alebo prázdne. Keby autobus nevyklopil akúsi skupinu Maďarov, myslel by som si, že v meste vyhlásili karanténu, kvôli Ebole alebo nejakému podobnému svinstvu.

Čo sa to s tými našimi Tatrami stalo???

Zbojnícka chata (1960 m) je celoročne otvorená vysokohorská chata v hornej časti Veľkej Studenej doliny, ukrytá za Zbojníckym chrbtom.

V polovici januára sme prvý raz v tomto roku vybehli do Tatier, ale podmienky pre náš zámer vyliezť na Bradavicu  neboli práve najpriaznivejšie (bohatá nádielka čerstvého snehu a taká oblačnosť/hmla, že orientácia v teréne by bola viac než otázna).

výstup k Téryho chate

Náš výlet sme premenili len na túrku po turistickej značke – v sobotu na Téryho a v nedeľu na Zbojnícku chatu.

V posledný januárový víkend bolo všetko inak. Obloha jedno veľké azúro, takmer bezvetrie, zato však slušná kosa.

Na vrchole Bradavice sa zbiehajú tri tatranské hrebene – zo Slavkovského štítu, z Velických granátov a z Východnej Vysokej. Z jej vrcholu sa teda môžete pozerať do troch dolín – Slavkovskej, Velickej a Veľkej Studenej. Bradavica má štyri vrcholy, z ktorých najvyšší meria 2 476 metrov. Pomenovanie kopca je skutočne primerané – takto nejako si možno predstavovať bradavicu na ježibabinom nose.

Bradavica 2 476 m. n. m.

Prvovýstup na Bradavicu uskutočnili 14. augusta 1892 dvaja poľskí spisovatelia Kazimierz Przerwa-Tetmajer a Tadeusz Boy-Želenski vedení legendárnymi horskými vodcami Klimkom Bachledom a Jánom Bachledom Tajberom. Prvý zimný výstup uskutočnil v roku 1906 Ernst Dubke a Alfred Martin s vodcom Johannom Frantzom seniorom.

východ slnka…

O tri štvrte na sedem ráno vystupujeme v Tatranskej Polianke z električky a bez zbytočných zdržiavaní stúpame na nedávno rekonštruovaný Sliezsky dom nachádzajúci sa pri vstupe do Velickej doliny. Pri Sliezskom dome nás vítajú priateľským brechotom dvaja retrievri. Okrem nich tu niet ani nohy. Pohladkáme ich po hlave a pokračujeme ďalej – do šesť kilometrov dlhej doliny rozkladajúcej sa pod mohutnými zrázmi najvyššieho tatranského štítu. Jej záver tvorí pomerne nízky hlavný hrebeň bez výrazného štítu, takže z dolnej časti doliny ho ani nevidno.

Prechádzame okolo zamrznutého Velického plesa (1 663 m. n. m.). Za druhým (najväčším) prahom nazývanom Večný dážď leží zaniknuté Kvetnicové pleso, z ktorého zostala len trávnatá plocha bohatá na typickú kvetenu subalpínskeho pásma. Teraz, pochopiteľne, bola pokrytá snehom. Na konci tejto planinovitej časti doliny nazývanej Kvetnica sa rozkladá z úbočia Bradavice do stredu doliny vybiehajúci Guľatý kopec (2 125 m. n. m.)

Večný dážď

Večný dážď

Kvetnica, v pozadí Guľatý kopec (2 125 m. n. .m.)

Kvetica je miesto, kde si obliekame štucne, nazúvame mačky a zapíname lavínové vyhľadávače. Vpravo od výrazného žľabu stúpame po zasneženom svahu až k úpätiu Opálovej steny. Tu vstupujme do žľabu a stúpame šikmo až pod stenu Bradavice. Naproti cez Velickú dolinu vidíme v Krčmárovom žľabe v masíve Gerlachu stúpať šesticu lezcov. Museli vyraziť minimálne hodinu pred nami, ale i tak postupujú veľmi pomaly.

Dvaja lezci sa na ľadíku pri Sliezskom dome strácajú…

Šesticu lezcov v Krčmárovom zľabe vidno len po zväčšení fotografie…

“píps”

žľab pod Bradavicou

pohľad dolu žľabom ku Kvetnici

naše stopy pod Rohatou vežou

Rohatá veža (2 420 m. n. m.) a naše stopy na polici pod ňou…

pod vrcholom…

naše stopy pod vrcholom…

naše stopy pod vrcholom…

 Pod Opálovou vežou vstúpime do žľabu vedúceho k Rohatej veži (2 420 m. n. m). Pod jej úpätím sa nachádza rampa, ktorou traverzujeme smerom k Bradavici. Zanedlho sme v Kvetnicovom sedle. Odtiaľto sa už boríme miestami po pás v snehu do sedla medzi vrcholy Bradavice a doprava na hlavný vrchol. Je pár minút po druhej a stojíme na vrchole. Výhľad je neskutočný. Zbojnícka chata vo Veľkej Studenej doline, kde sme boli pred dvomi týždňami, vyzerá z tej výšky ako zápalková škatuľka.

vrchol Bradavice, v pozadí Slavkovský štít

Veľká Studená dolina s Lomnickým štítom, malý čierny obdĺžnik dole je Zbojnícka chata

nazoomovaná Zbojníčka…

Slavkovský štít

Gerlachovský štít

Z vrcholu zostupujeme strmým žľabom do Zvodnej lávky. Nasleduje asi desať metrový traverz po exponovanej polici kým sa dostaneme do sedla medzi Bradavicou a Weszterovým štítom. Slušná dávka adrenalínu vzhľadom na hĺbku, ktorá je pod nami…

Zvodná lávka

Zvodná lávka

Zvodná lávka

Zvodná lávka

Zvodná lávka

Pohľad na vrcholy Bradavice zo sedla medzi ňou a Weszterovým štítom

Počasie nám praje, hodina ešte nie je pokročilá, takže pokračujeme stúpaním na štít pomenovaný po Paulovi Weszterovi, ktorý v roku 1888 založil osadu Tatranská Polianka.

Weszterov štít sa rozhodne nedá označiť za dominantný, pripomína skôr hŕbu nahromadených kameňov. Prvovýstup naň uskutočnili 17. augusta 1892 Edward Koelichen, Jan Koelichen, Franciszek Krzysztalowicz, Kazimierz Przerwa-Tetmajer, Tadeusz Boy-Żeleński, Klimek Bachleda, Jan Bachleda Tajber, Józef Haziak a Jan Obrochta Tomkowy.

Zimný prvovýstup uskutočnil 8. marca 1928 Stanislaw Krystyn Zaremba.

Na vrchole Weszterovho štítu prehodnocujeme situáciu. Zriekame sa pôvodného plánu zostúpiť do Veľkej Studenej doliny, či pokračovať cez Kupolu až na Východnú Vysokú a odtiaľ po značke zostúpiť k Sliezskemu domu. Čas pokročil, hlboký sneh nás zdržal, blížiaci sa súmrak krátkeho zimného dňa by nás mohol zatmiť v nepríjemnom teréne… Máme síce čelovky, ale zároveň už máme toho aj dosť…

Traverzujeme do hlavného žľabu pod Bradavicou a rýchlo strácame výšku boriac sa vo vysokom snehu po pravej strane rokliny. S nepríjemným pocitom lavíny číhajúcej za našimi chrbtami zbiehame do Kvetnice. Tu zbalíme lano a sedáky a pokračujeme stále nižšie. Späť do Tatranskej Polianky prichádzame za svetla čeloviek o pol siedmej večer.

Deň sa vydaril.

Taký gombík, aký vidíte na nižšie uverejnených fotografiách, som nedávno našiel na nábreží pri Eurovey v Bratislave. Neviem, či pochádza z dámskeho oblečenia, alebo z pánskeho. Lepšie by bolo, keby bolo z dámskeho -))). Hodlám totiž napísať príbeh toho gombíka – komu patrí, ako došlo k tomu, že ho niekto stratil… Či len tak nespozorovane visel na nitke a čakal na svoju príležitosť vydať sa do sveta (ďaleko nedoputoval…), alebo ho niekto strhal vo víre vášne… (no… na nábreží, kde býva vetristo a ešte k tomu v zime – vo víre vášne asi ťažko…)

V každom prípade si viem predstaviť, že niekomu chýba. Chýbajúci gombík môže spôsobiť aj ďalšiu nepoužiteľnosť celého odevu.

Ja viem, dá sa tam našiť nejaký iný, ale ako by vyzeralo, keby medzi takýmito gombíkmi trčal napríklad biely gombík z lekárskeho plášťa.

Ja viem, dajú sa vymeniť aj všetky gombíky naraz, ale nemusíte v obchode nájsť vhodný typ.

A tak teda, ak niekomu chýba (a bude vedieť dokladovať, že mu chýba), nech sa prihlási. Aj v záujme príbehu o gombíku.

Na moje podnety na preskúmanie znečisťovania životného prostredia silvestrovskými lampiónmi šťastia odoslané kompetentným miestam mi doteraz odpovedali len z Ministerstva životného prostredia (viď. 1. pokračovanie článku o silvestrovských lampiónoch).

Z mestskej časti Bratislava – Staré Mesto, ani z bratislavského magistrátu mi neodpovedali, hoci už uplynulo vyše 30 dní (teda lehota, do ktorej by štátne a samosprávne orgány mali občanovi odpovedať).

Oslovil som aj šiestich distribútorov/predavačov tzv. lampiónov šťatia. Viacerí z nich na svojich webových stránkach tvrdia, že lampióny neškodia životnému prostrediu a rýchlo sa v prostredí rozložia.  Oslovil som ich s prosbou, aby mi odpovedali na otázku, ako rýchlo sa lampióny rozložia a akým spôsobom sa degradujú, keďže okrem asi papierového balóna sa skladajú aj z molitanovej hubky a drôtenej konštrukcie.

Odpoveď mi poslali traja z oslovených:

Pán Tar z Mediazona s r.o. mi odpovedal, že celkom nerozumie mojej otázke, ale že podľa informácií výrobcu sa lampióny rozložia do cca 7 dní (!!!)

Pani Cachanová z www.lietajuce-lampiony.sk  mi odpísala, že rozpad lampióna nastane:

„hneď ako balón zvlhne alebo naprší, alebo spadne do vody. Inak moc nie.“

Nuž, dole pod článkom sú fotografie lampiónov po 45 dňoch, ktoré od Silvestra uplynuli – čiže takmer 7x dlhšie ako je predpokladaný rozpad podľa pána Tara.

Samozrejme, že som už pri fotení nenašiel všetky lampióny, ktoré som vyfotil na Nový rok. Určite to však nie je spôsobené tým, že by sa už rozpadli! Jednoducho ich vietor odfúkol niekde inde a už sa nedajú dohľadať. Iba, ak by som na každý z nich hneď na Nový rok pripevnil nejaký čip a hľadal ich pomocou GPS -)))

Z fotografií vidno, že napriek tomu, že za uplynulých 45 dní vcelku výdatne zapršalo, ba niekoľko dní lampióny ležali aj pod slušnou snehovou prikrývkou (p. Cachanová) k žiadnemu rozkladu nedošlo. Akurát trochu vybledli, stratili sýtosť farby.

Najserióznejšiu odpoveď mi napísal Ing. Gogola z www.balonystatia.sk: 

„…jemný ryžový papier, z ktorého sú lampióny zostavené sa (podľa počasia)
rozloží počas niekoľkých týždňov. Bambusová výstuž sa rozkladá rovnako ako klasické drevo.“

Zo slov Ing. Gogolu vyplýva, že práve jeho firma je distribútorom tzv. ekologických lampiónov, keďže pri výrobe nepoužívajú drôt a molitan. Problém je však v tom, že zo všetkých tých cca 200 lampiónov, ktoré som na Nový rok na dunajskej hrádzi, v lokalite označenej tabuľkou so štátnym znakom a nápisom  Územie európskeho významu našiel, bol takýto tzv. ekologický len jeden jediný(!) 

Stále si myslím, že lampióny chvíľkového (možno) šťastia sú nešťastím pre životné prostredie. Tento článok opäť prepošlem kompetentným.

A „rýchly“ rozklad lampiónov budem sledovať aj nasledujúcich týždňoch, mesiacoch, rokoch…(?)

Čas plynie ako voda…. od Silvestra prešli už tri mesiace – presne 93 dní.

Žiaden z úradov, na ktoré som sa v súvislosti so znečisťovaním prostredia tzv. lampiónmi šťastia obrátil, sa mi už viac neozval. Ako vidno z nižšie uverejnených fotiek, predajcami sľubovaný rozpad lampiónov „za pár dní“ sa stále nekoná. Lampióny akurát stratili pôvodnú farbu a už len na máloktorom sa dá určiť pôvodný odtieň. Takže to vlastne vyzerá akoby som veľakrát nafotil jeden a ten istý kus. Žiaľ, pravda je taká, že každá fotografia je iný lampión!

V súvislosti s nadchádzajúcimi Majstrovstvami sveta v ľadovom hokeji sa teraz často hovorí o tom, aká je Bratislava špinavá, aká to bude hanba… Píše sa o tom, ako to riešiť. V podchode na Trnavskom mýte sa budú stavať nejaké kulisy, okolie stanice sa vraj vyčistí, primátor Ftáčnik vyzýva obyvateľov Bratislavy, aby sa zúčastnili brigády, ktorá by pomohla Bratislavu očistiť.

Nuž neviem ako tá brigáda dopadne, dnešní mladí a vôbec dnešní ľudia sú už iní. Do brigád sa podľa mňa nepohrnú. Ukázalo sa, že 22 rokov kapitalizmu, nevyriešilo všetko to, čo nám sľubovali. V meste je stále špina, ba myslím si, že jej je ešte omnoho viac ako za minulého režimu. Nemám nič proti primátorovi Ftáčnikovi (ba naopak, volil som ho), ale pripadá mi smiešne vyzývať na účasť na očisťovacej brigáde časť poriadkumilovných Bratislavčanov, pričom druhej časti ľahostajných dovolíme aj pomocou tzv. lampiónov šťastia Bratislavu znečisťovať.

Voľakedajšie nenávidené brigády v rámci Akcie Z mali svoj zmysel aj efekt, dnes v brigády neverím. Uplynulé dva dni som síce videl okolo budovy nového Národného divadla s igelitovým vrecom v ruke zbierať nečistoty akéhosi bezdomovecky vyzerajúceho človeka, ale ako vidno na posledných dvoch fotkách, bordel v najtesnejšej blízkosti národnej kultúrnej ustanovizne je prítomný stále.

Na záver malá anketa:

Myslíte si, že mnou sledované lampióny šťastia vydržia viac-menej neporušené až do nasledujúceho Silvestra?

1. – áno

2. – nie

http://www.overstream.net/view.php?oid=n6aulet1l4ah

MS v hokeji sa začali. Aj totálnych hokejových ignorantov (odborne nazývaných manželky) na túto udalosť upozorňujú autobusy MHD pomaľované nápisom: Slovak republic – Hockey republic.

Slogan je zaujímavý, ale vzhľadom na to, čo sa u nás dnes a denne deje (aj v súvislosti so stavbou štadióna), k slovu republika by sa mi hodil vhodnejší prívlastok ako hokejová. Napríklad niečo zo sortimentu tropického ovocia – konkrétne toho, ktorého zakrivenie určuje nariadenie Európskej komisie č.2257/94. Ale aj jestvujúci slogan nie je zlý – či sa u nás nehovorí: máš v tom hokej? A u nás ho máme takmer vo všetkom! Doslova hokejová republika! Veď aj ten slogan je asi len ukradnutý… Hovorím to šeptom, aby sa to nedopočuli majitelia obchodu a webovej stránky mapujúcej holandský hokej. V mestečku Bussum kúsok od Amsterdamu sa totiž nachádza špecializovaný obchod s týmto názvom a na webe ho nájdete ako  http://www.hockeyrepublic.nl/site/

Majstrovstvá sú azda poslednou príležitosťou pre skvelú odchádzajúcu hokejovú generáciu. Nemenej „skvelá“ generácia našich hoteliérov tiež zacítila príležitosť. Za lôžko v kdejakej podkrovnej kutici so zatekajúcou strechou začali pýtať sumu, za akú ponúkajú kozmické agentúry záujemcom o vesmírnu turistiku lôžko v raketopláne.

Ale aby som len nekritizoval – mám návrh, ako by sa dalo na majstrovstvách ušetriť. Týždeň po nich sa má konať sčítanie ľudu. Zorganizovanie sčítania stojí kopec peňazí, treba nájsť, vyškoliť a zaplatiť sčítacích komisárov – no milióny eur… To všetko preto, aby sme zistili koľko je nás – Slovákov. Pritom by stačilo sčítanie presunúť o týždeň skôr. Teda do obdobia majstrovstiev sveta. Že prečo? Čo ste aj vy nestáli počas göteborského finále na námestí pred veľkoplošnou obrazovkou a nekričali o dušu: Kto neskáče, nie je Slovák? Nuž stačilo by zájsť na námestia, porátať skáčucich a sčítanie ľudu 2011 by bolo hotové…

To by ale naši hokejisti museli nastrieľať súperom čo najviac banánov. A čím zakrivenejších, tým lepšie. Držím im palce!  

Už je tu! Máj -  mesiac lásky! Vystriedal apríl – mesiac bláznov, ktorému predchádzal marec – mesiac knihy. A nasledovať bude jún – mesiac poľovníctva.

Neviem, kto tieto hlúposti vymýšľa, ale ak je to jeden človek, produktivita jeho práce je dosť biedna. Zvyšných osem mesiacov totiž nijako stabilne neoznačil. Za minulého  režimu sme síce mali aj Mesiac československo-sovietskeho priateľstva, ale to bol nepodarok. Obsahovo aj kalendárne. Nezačínal prvým dňom v mesiaci, ale až siedmym. Konal sa síce na počesť Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, ale až v novembri. A trval do 12. decembra.

Rusofilný mesiac sa vytratil do nenávratna. Tie, čo nám ostali majú však logickú postupnosť – mladý občan mužského pohlavia si v marci, v mesiaci knihy, kúpi v kníhkupectve napr. príručku od T. Baránka: Ako zbaliť ženu. Počas apríla, mesiaca bláznov, realizuje knižné rady a zamiluje sa. Ako je známe – zamilovaní sú blázni. V máji, mesiaci lásky, sa vzťah zdarne rozvíja, ale už v júni (Mesiac poľovníctva) neodvratne speje k svojmu vyvrcholeniu – mladý muž sa celkom logicky prihlási do kurzu na poľovnícky lístok a zadováži si guľovnicu.

Máj je mesiac lásky, ale tak, ako v mesiaci knihy nie je vyšpecifikované či ide o knihy cestopisné, životopisné, alebo poéziu, tu zas nevieme, či ide o lásku k dievčine, vlasti, peniazom, blížnemu alebo aspoň približnému.

Myslím si, že by sa máj a s ním spojená láska mal odmýtizovať. Alebo si naozaj myslíte, že láska hory prenáša? Prečo ich potom na najväčšej stavbe sveta – Priehrade troch roklín v Číne prenášajú nákladiakmi? A že zahorieť láskou je krásne? Možno, ale tie následky! Komerčné televízie každý večer vytrvalo informujú o zásahoch Hasičského zboru SR. Z úsloví o láske je pravdivé len jedno jediné: stará láska nehrdzavie. Dosvedčiť to môžu členovia Veterán klubu trabantistov.

Nuž, nedajte si vsugerovať, že láska je záležitosťou mája. S týmto mesiacom je omnoho viac spätá májová bryndza. Tú, nech sa budete snažiť akokoľvek, na rozdiel od lásky, inokedy nezískate. Takže buďte v kľude, ak láska nepríde v piatom mesiaci, príde hoci v deviatom… alebo že by som čosi poplietol a píšem už o následkoch?

Dovolenkové obdobie. Mnohých sa zmocňuje cestovná horúčka – nie deň, ale hoc aj mesiac pred termínom cesty. Zháňajú, nakupujú, plánujú, dolaďujú…

Na to som si včera spomenul pri behu po dunajskej hrádzi, keď som preskočil na chodníku vyčerpane sa vlniaceho slimáka. Slizová stopa naznačovala, že sa vydal na vážnu výpravu. Z jednej strany asfaltového chodníka na druhú – dobré tri metre! Keďže bolo deväť hodín a slimák sa nachádzal sotva v polovici, usúdil som, že si cestu nenaplánoval dobre. Ráno ho zrejme zlákali ideálne podmienky – vlhký chodník a ranná rosa. Lenže sa prerátal. O deviatej už slnko stálo vysoko a asfalt bol prehriaty ako motor starej embéčky pri prekonávaní výjazdu z podzemnej garáže. Chodník sa zmenil na asfaltovú Saharu a mäkkýš na fatamorgánou posadnutého nešťastníka.

Úbohý slimák očividne nezvážil ani riziká cestnej dopravy. Viem – z lietania majú mnohí strach, ale štatisticky je to najbezpečnejší spôsob cestovania. Ak slimáka nesúrili povinnosti, mohol radšej na okraji chodníka počkať na nejakého dobráka, ktorý by ho zdvihol z nebezpečnej zóny a prehodil na druhú stranu. Dopad by bol možno tvrdý, ale určite by sa mu nič nestalo. Slimák sa však rozhodol prejsť na druhú stranu za bieleho dňa, čím aj psychologicky nedovzdelanému človeku odkryl svoje utajované samovražedné sklony. Veď na hrádzi je to samý cyklista a inlajnista a tí veru nehľadia ani na ľudí, nieto na mäkkýše! Ešte šťastie, že bolo ráno a k tomu NORMÁLNY PRACOVNÝ deň – vtedy tu behá len Lipšic, Fico či Dzurinda s desaťčlennou ochrankou. Ak by sa slimák vydal na cestu cez víkend, vrelo by som mu odporúčal, aby vopred uzatvoril životnú poistku – ak by sa, pravda, našla poisťovňa, ktorá by do takej vrcholne rizikovej transakcie bola ochotná ísť…

Otázne je tiež, ako sa slimák na cestu vychystal? Nezabudol niečo doma? Ale kde má vlastne slimák domov? V tráve na okraji chodníka alebo si no nesie so sebou na chrbte? V tom druhom prípade mu aspoň nehrozí, že v polovici cesty spanikári v hrôze či vypol plyn alebo zastavil vodu vo vani!

Ak sa teda chystáte na dovolenku – konajte rozvážnejšie ako ten slimák. Nestresujte sa! Náležite sa pripravte – to áno, ale pokojne! Aby ste sa neostali vysilene vlniť niekde na diaľnici pred Zadarom a vaše vyschnuté pery zúfalo neopakovali:“ Do Zadaru nabudúce ani zadarmo!“

Sčítanie ľudu malo okrem iného zistiť aj dosiahnutú životnú úroveň obyvateľstva. Pre jej hľadanie na Slovensku teda bolo možno vhodnejšie namiesto sčítacích komisárov vyškoliť sčítacích potápačov. Napriek tomu je pravda, že dnes takmer každý Slovák vlastní fotoaparát, prehrávač mp3, notebook, nový mobil, starší mobil, úplne pôvodný mobil…

Ku každému z týchto prístrojov výrobca dodáva nejaké káble. Ak vychádzame z toho, že priemerná slovenská rodina je štvorčlenná, jednoduchým výpočtom:

4 čr x 6 p x 3 k = 1 542 k

(pričom čr = člen rodiny, p = prístroj a k = kábel)

zistíme, že v každej domácnosti sa nachádza okolo 1 542 kusov rozličných káblov. Aspoň tak sa vám to zdá, keď niektorý z nich súrne potrebujete a neviete ho ani za ten svet nájsť. Staré kábliky nevyhadzujete, lebo „čo ak sa niekedy budú hodiť?“ A tie nové sú od nich na nerozoznanie! Hotový galimatiáš! Moderná spoločnosť je prekáblikovaná. V našich domácnostiach sa povaľujú neprehľadné zhluky káblov. Podobajú sa pokútne nainštalovanej motanici elektrických káblov na stĺpe pouličného osvetlenia niekde v krajine tretieho sveta. Že ste ešte v takej krajine neboli a neviete ako taký zhluk káblov vyzerá? Nuž pripomína maturitné stretnutie chobotníc po tridsiatich rokoch v momente, keď sa všetky objímu. Opraviť niečo v takejto neprehľadnej a predpisom nevyhovujúcej elektroinštalácii je pre bangladéšskeho elektrikára čosi také zložité, ako zložiť Rubikovu kocku pre žiaka pomocnej školy. Alebo pre mňa. Nečudo, že sčítanie ľudu v spomínanom Bangladéši pravidelne zisťuje výrazne vyšší počet kopnutých elektrikárov ako kopnutých futbalistov.

Vyzerá to však tak, že problém s káblami vyrieši globalizácia. V blízkej budúcnosti každý človek bude mať len jeden kábel. Cezeň pôjde všetko! Telefonáty, vyznania lásky, pokyny do banky, fotky s pornom, sčítacie údaje do Centra moci. Z Centra moci bude káblom aj prijímať pokyny určujúce chod jeho života. Pevne verím, že ľudia si nebudú stáť na kábli a čosi také nedopustia.

Iba… iba ak by sa všemocné Centrum moci nachádzalo u mňa v obývačke…

Táto elektroinštalácia nie je z Bangladéša, ale z ekvádorského mesta Riobamba.

Riobamba

Riobamba

Ženy a ich kabelky. Téma pomerne frekventovaná. Dokonca ošetrená zákonom č. 124/2006 Z.z.: “…ženy nesmú nosiť bremená nad 15 kg…”  Máte pocit, že zákonodarca tú hranicu prepískol? Asi netušíte, čo všetko sú ženy schopné so sebou vláčiť! Ich kabelky sú podobné koženej brašni môjho známeho – fuškára. Ten tvrdí, že v brašni má VŠETKO! Preto sa aj odvážne pustí do akejkoľvek opravy. Máloktorú úspešne dokončí, pretože napokon zistí, že čosi predsa len chýba. Banálny kvapkajúci vodovod svojim „majstrovstvom“ razom zmení na katastrofu takého rozsahu, že stať sa to v USA, vyhlásili by oranžový stupeň ohrozenia národnej bezpečnosti. Ale nie o tom som chcel…

Nedávno som mal pri sebe len veľkú bankovku a chuť ísť s kamarátom na pivo. Poprosil som manželku, či by mi nepožičala pár mincí. „Zober si z kabelky.“ ochotne, naoko ústretovo a pritom rafinovane mi navrhla. Okamžite som zdvihol telefón a kamarátovi oznámil, že z piva dnes nič nebude. Prehľadať päť oddelení manželkinej kabelky by si vyžadovalo nasadenie rojnice policajtov, aká nedávno pri Kysaku hľadala hroby obetí údajného kanibala. Kým by som vytúženú mincu našiel, dávno by bolo po záverečnej. Priemerná dámska kabelka obsahuje totiž približne toto:

Kľúče od bytu a práce, papierové vreckovky, žuvačky, zapaľovač, peňaženka, mobil, malý plyšový medvedík, cigarety, kvapky do nosa, balzam na pery, rúž, voňavka, notes, pero, malý autoatlas SR, krém na ruky, zrkadielko, občianka, vodičák+doklady od auta, kamienok pre šťastie, manikúrové nožničky, pinzeta, pilník na nechty, švajčiarsky nožík s vývrtkou, tablety proti bolesti hlavy, tablety na črevné problémy, vložka a tampón, ceruzka, prezervatív, igelitka na prípadné nákupy, handrička na okuliare, okuliare, puzdro na šošovky, kvapky na šošovky, USB kľúč, jablko, lístky na MHD, riasenka, papier na poznámky, hrebeň, stierací žreb, električenka, náušnice, rozsypané korálky, kreditná(é) karta(y), dolár, zopár kyslých cukríkov, zoznam, čo treba kúpiť, lyžička, kaser, drobné mince, fotografie manžela+milenca a ďalších blízkych, objednávací lístok k zubárke, poisťovacia kartička, starý lístok do kina, gumičky do vlasov, antiperspirant, prsteň, papierik s citátmi, fľaška s vodou, toaletný papier, dáždnik, púder, náplasť, vlhčené obrúsky, disketa, cédečko, náhradné pančuchy, nabíjačka, baterky, ústny sprej, kancelárske sponky, postkoitálna antikoncepcia, sušienky, výplatná páska, knižka, časopis, dámske rukavice, vôdzka na psa, neplatné cestovné lístky, žetóny do nákupných vozíkov, fixky, vlakový a autobusový cestovný poriadok, šiška, noviny, angličtina, ihla a niť, poduštička, müsli tyčinka, rezervné nohavičky, zápalky, vibrátor, prehrávač mp3+slúchadlá, lepiaca páska, náhradné tričko, vernostná karta z drogérie, účet z hypermarketu, čínska minca pre šťastie, bulharská minca, šupina z vianočného kapra, kefa, pocket pc, šampón, pleťové masky na jedno použitie, jednorázové žiletky, píšťalka na psa, granuly pre psa  ako odmena…

U niektorých dám pohybujúcich sa na staniciach metra či v letiskových halách s čiernym hidžábom na hlave, môže  kabelka obsahovať navyše 3 kg trinitrotoluénu, zápalnú šnúru a presné pokyny od milujúceho manžela ako samovražednú misiu dovŕšiť. Naše ženy našťastie TNT v kabelkách nenosia. Na dohnanie manžela k samovražde im stačí mobil a pokyny cezeň vydávané.

Kvôli kabelkám sú ženy schopné atakovať butiky neúnavne ako osy pohár limonády. Túžia vlastniť luxusnú kabelku od Louisa Vuittona a nie kópiu od Nguyen-Dinh-Diema z Miletičky. Sám už 27 rokov nosím kabelu limitovanej kolekcie od výrobného družstva Kožatex vytvorenú pre sezónu jari a leta 1984. Šesť pív, otvárač na fľaše a karty sa do nej zmestia. Čo viac chlap potrebuje? Nič netreba preháňať!

Včera navštívila moju ambulanciu klientka, ktorej labrador sa volá Eiger – pre psa neobvyklé meno. To už by sa mohol volať rovno Everest. Ak to totiž náhodou neviete – Eiger je alpský končiar, ktorého severná stena (Nordwand) sa prezýva Mordwand. Vysvetľovať prečo, asi veľmi netreba – mnohí horolezci v hlbine 1 800 metrovej kolmej steny stratili okrem zapaľovača, placky rumu či iných drobností aj to najcennejšie.

Vybrať psovi meno podľa hory je originálny nápad. My Slováci by sme však mali čerpať z domácich zdrojov. Lenže opatrne! Zaiste by ste vzbudili rozruch, keby ste na svoju sučku kričali Štetka! Pritom ide o 771 metrov vysoký kopec nad obcou Sása vo zvolenskom okrese. Čudne by sa na vás pozerali aj keby ste na psa oslovovali Somár (650 m, okres Malacky), Mäsiarka (626 m, okr. Žiar nad Hronom), či Krčma (291 m, okr. Revúca). Nebezpečné by bolo pomenovanie podľa 688 metrov vysokého kopca v okrese Svidník – Kačurák. Predstavte si, že vám v preplnenom centre Bratislavy náhly poryv vetra odveje z pier prvú slabiku… A už vôbec nehovorím o kopcoch s názvami Podvrch, Chrapač, Mrzáčka, Bradavica, či dokonca Trtavka a Trtalka… Z pochopiteľných dôvodov by autor tohto textu nebol nadšený, keby ste psa pomenovali podľa 458 metrov vysokého kopca nad Novou Dedinou v levickom okrese. Volá sa – Fabian. O Jurajovi Kukurovi ani nehovorím! (Kukura 808 m, okr. Stará Ľubovňa)

Ale nie o tomto som chcel… Majiteľka Eigera sa mi zdôverila, že jej pes je pomerne slušne vycvičený. Nepočúva síce na prvý, ale celkom určite na tretí povel: 1. sadni, 2.ľahni, 3. rob, čo chceš! Pracovné psy slúžiace ľuďom by mali počúvať na prvý povel. Poslanci nášho parlamentu boli zvolení, aby pracovali v prospech ľudu. Ich predvolebné sľuby by sa v okamihu zvolenia mali stať pre nich prvými povelmi. Zdá sa však, že poslúchajú ako Eiger, až na tretí pokyn: 1.konaj legálne, 2. konaj morálne, 3. rob, čo chceš!

Zdá sa vám, že tá analógia je príliš dehonestujúca, vulgárna, nehodiaca sa? Máte pravdu! Porovnávať psa s poslancom najvyššieho zákonodarného zboru je nanajvýš nevhodné!

Pes je totiž najlepší priateľ človeka!

Na našej ulici sa pred časom na jednom dome zjavila veľká tabuľa. A na nej webová stránka pomenovaná podľa zvuku vydávaného niektorými ľuďmi v spánku. Dodávam, že ústami. Najprv som si myslel, že budova sa stala útočiskom pre špecifický druh bezdomovcov – takých, ktorých vyhodili z domu, lebo už nemohli zniesť ich chrápanie. Takých, ktorých manželky už nemohli ďalej zatajovať pred susedmi. Pretože aj intelektom menej vybavený sused musí časom pochopiť, že nočné trasenie okeníc nespôsobujú do mesta prichádzajúce príšery z Jurského parku (ako sa im to usiluje vysvetliť chrápačova manželka), ale skutočnosť, že jedna z nich má u susedov trvalé bydlisko.

Predstavoval som si, že v dome s tabuľou sú špeciálne zvukotesné kobky, do ktorých sa na noc uchyľujú všetci tí, ktorých hlučnosť chrápania presahuje decibely štartujúceho Boeingu 747. Ale nevšimol som si, že by v ňom vykonali nejaké špeciálne stavebné úpravy… Potom som sa dozvedel, že v tej inštitúcii odvykajú ľudí chrápať. Hm… To má takú nádej na úspech, ako keby ich odvykali dýchať. Alebo… ako keby odúčali slovenských politikov kradnúť!

Podnikanie s odvykacími kurzami je iste lukratívna záležitosť. Každý náznak zlepšenia (ležíte na bruchu) vás povzbudí, každé zhoršenie stavu (ležíte inak ako na bruchu alebo ste po opici) vás vedie k tomu, že si predplatíte ďalšie tri cykly kurzu. A tak stále dokola. Podnikanie s čímsi neodnaučiteľným má skvelú bussiness perspective. Dá sa naťahovať do nekonečna!

Myslím, že som práve objavil segment, ktorý na našom trhu  chýba.Už zajtra vyvesím tabuľu o kurzoch pre psy!

Myslíte si, že je to hlúposť? Počuli ste už niekedy píliť anglického buldoga, či mopsa? Nie??? Motorová píla v rukách texaského masakristu je oproti nim šuvix! Sklon k chrápaniu majú všetky tzv. brachycefalické psy. Spustenie odvykacieho kurzu pre ne je teda úplne oprávnené!

A či ich to viem odnaučiť? Nuž neviem. No a čo? Stačí, ak bude dosť ľudí, ktorí budú veriť, že to viem.

Tak funguje dnešný svet…

Plač v očiach žien je podobná zbraň ako atómová bomba v rukách bin Ladina. S takými zbraňami sa dá hroziť aj vydierať. Bradatý Arab síce už pošiel na onen svet, ale pozor – ženy zostali! Boj proti terorizmu neskončil! My, chlapi o tom vieme svoje! A zároveň tomu nerozumieme – chápeme, ak niekto vydiera atómovou bombou, ale slzami? Veď je to len voda, štipka soli a stopové množstvo bielkovín… Akú čudesnú silu ukrývajú?

Príchod ženského plaču je pritom nevyspytateľný ako príchod rýchlika Zemplín do Košíc. Dostavuje sa nečakane ako svokra na víkendovú návštevu. A jeho príčinu by často neodhalil ani Einstein. Akýsi Harich, o ktorom ešte prednedávnom nikto ani netušil, že jestvuje, nedostal dosť hlasov a predným radom superstarovských fanúšičiek vytryskla z očí slzná cunami. O svoju budúcnosť sa obávať nemusia – ak nič lepšie, uživia sa ako profesionálne plačky na pohreboch.

Ale aby som si neotieral jazyk len o cudzích. Moja manželka nie je o nič lepšia. Naposledy plakala pri prenose FED cupu, keď Ivanovičová skrečovala zápas proti Cibulkovej. Rozumiete tomu?! Netešila sa, že vyhrala naša, smoklila kvôli nešťastnej Srbke! A to mi pri športe robí stále – naši vyhrajú, ale ju rozplačú smutné tváre porazených! Dcéra je iné číslo! Harich ju nerozplakal ani náhodou! Rozrevala ju zamilovaná dvojica z budovateľskej komédie 50. rokov Anděl na horách. Z filmu, z ktorého normálny človek nie je schopný vidieť sekvenciu dlhšiu než tridsať sekúnd.

Aby som nevyznel ako úplný cynik, musím priznať, že hoci som chlap, aj ja som už pár ráz plakal slzami. Vždy však išlo o intímne situácie môjho osobného života – hoci vtedy, keď po celodennej túre v Tatrách, po príchode na chatu NEMALI PIVO!!!

Pranostika vraví, že „ranný dážď, ženský plač a psie krívanie nemá dlhé trvanie.“ O daždi by to iste potvrdil meteorológ Iľko, o krívaní si to ako zverolekár trúfam potvrdiť sám, ale to, o ženskom plači pozná každý bojovník so (slzným) terorizmom od Obamu až po posledného podpapučiaka z Hornej Dolnej.

Zdroj foto:

http://www.digizone.cz/clanky/jake-budou-vanoce-a-silvestr-na-nove/

Úmysel letieť do Tbilisi štyri dni po tom, čo tu počas demonštrácií proti prezidentovi Saakašvilimu zahynuli dve osoby a vodkyňa opozície prisľúbila ďalšie, ešte ostrejšie protesty vyvolal u mojich známych len nechápavé krútenie hlavou. Táto výnimočná tragédia paradoxne však len potvrdzuje pravidlo, že Gruzínsko je v skutočnosti priateľská krajina plná dobrosrdečných a pohostinných ľudí.

Rustaveliho ulica – jedna z najrušnejších a najvýstavnejších ulíc hlavného mesta (Šota Rustaveli- najväčší gruzínsky klasik, autor národného eposu Junák v tigrej koži, ľudom veľmi uctievaný)

Priama linka ČSA z Prahy do gruzínskeho hlavného mesta prilieta o tretej ráno. Nová hala medzinárodného letiska o tomto čase ruchom pripomína železničnú stanicu kdesi v Hornej Dolnej.

Dokonca aj službukonajúci zástupcovia firiem prenajímajúcich autá spia zvalení za svojimi počítačmi.

Rezo Zukakišvili – naša kontaktná osoba v Gruzínsku nás na letisku nečaká. Správa sa podľa príslovečnej gruzínskej zásady – čas neutečie.  Voláme mu a on nám oznamuje, že práve vyráža na cestu. Keďže z Gudauri je to 118 kilometrov, vieme, že si pokojne môžeme na dlažbu letiskovej haly rozprestrieť karimatky a dopriať si tri hodinky spánku.

Náš gruzínsky kontakt a prenajímateľ ubytovne v Gudauri Rezo Zukakišvili má črty drsného muža, ale je nemierne dobrosrdečný

A skutočne o šiestej je tu ako na koni, akurát ten jeho kôň má meno japonskej automobilky. Nakladáme batohy a vyrážame na cestu.

Na tbiliských uliciach upútajú už ráno hlúčiky chlapov, ktorí si priniesli von stoličku a družne debatujú, či hrajú šachy. Na inej ulici zas iní chlapi stoja na chodníku v dlhom rade so svojimi vŕtačkami, maliarskymi potrebami a iným pracovným náčiním - ponúkajú služby. Celkovo má človek dojem, že po chodníkoch sa bezcieľne poneviera nezvyklo veľa ľudí, ktorí by o takomto čase mali byť zapojení skôr do pracovného procesu. Ťažko povedať, či je to prejav typickej gruzínskej družnosti, alebo nezamestnanosti, ktorá v Gruzínsku určite presahuje oficiálne udávanú hranicu 17 percent.

Opúšťame hlavné mesto a po starej gruzínskej vojenskej ceste mierime do Gudauri.

V miestnej samoobsluhe doplňujeme proviant. Od predavačoch ponúkajúcich popri ceste ovocie a zeleninu kupujeme chuťovo vynikajúce paradajky, aké u nás v hypermarkete nekúpite. A trojuholník skvelého ovčieho syra, ktorý vám predavačka odkrojí z ozrutného bochníka a odváži na závesnej váhe hoci pre očividne rozdielne veľké kusy má jednotnú cenu – štyri lari.

Stará gruzínska vojenská cesta zohrala významnú rolu v rozvoji ekonomických väzieb Ruska so Zakaukazskom. Je dlhá 208 km a vedie po pravom brehu rieky Mtkvari do Gudauri, následne cez Krížový priesmyk do Kazbegi.

Motor auta sa trápi, cesta stúpa do krkolomných serpentín, za ohybom tej najbližšej cestu zatarasí početné stádo kráv s pokojne kráčajúcim pastierom. Neponáhľa sa uvoľniť ju – má čas. Vytrubovanie nepomáha. Povrch vozovky je každým kilometrom horší. Áut stretávame čoraz menej, zato pasúcich sa zvierat viac.

Po troch hodinách prichádzame do Gudauri. Je zamračené, prší, ale okolité mohutné hory aj v hmlovom opare pôsobia veľkolepým dojmom.

Rezova ubytovňa je skromná – poschodové postele, maľovka staršieho dáta, ale on sám povesti o gruzínskej pohostinnosti neostal nič dlžný. Ešte z cesty zatelefonoval manželke, takže tabuľa nás čakala prestretá – ovčie syry, údeniny, plnená paprika, chačapuri (tenká placka z lístkového cesta plnená slaným syrom), k tomu kyslastý „dressing“ tkemali pripravený zo slivák a ostrej papriky, množstvo zeleniny a najmä neznáme byliny s výraznými a pritom príjemnými chuťami. Na záver miestne sladkosti, medzi ktorými sa zavesené na niti vynímali akési klobásky – čurčcheli (orechy stuhnuté v zmesi hroznového muštu a múky.) Na prípitok miestna rakija a potom už litre skvelého, mierne sladkastého červeného vína – z Rezovej nevyčerpateľnej „vinotéky“.

Gudauri je gruzínsky pokus o luxusné horské stredisko. Rakúšania tu nedávno vybudovali vlek a drahý hotel, nájsť tu možno aj dva, tri ďalšie hotely a Rezov skromný penzión.

horské stredisko Gudauri, budova uprostred je hotel, ktorý postavili Rakušania, prízemná budova napravo je Rezova ubytovňa

Rovnako, ako na severnej strane Kaukazu -  aj tu krásne horské prostredie špatí množstvo opustených budov, zdevastovaných hotelov využívaných kedysi na odborárske rekreácie, či novostavieb, ktorým v dokončení zabránil vyschnutý prameň financií. Do podoby St. Moritzu tu chýba veľa, ale kaukazské hory sú nádherné, vhodné aj pre ľudí, ktorí nemajú ambície dobývať štvor- či päťtícové vrcholy. Turistov tu však nevidno. Zimná sezóna už skončila a letná ešte nezačala, ale Rezo hovorí, že aj táto zima bola slabá. Na chvíľu tu síce zastaví autobus, z ktorého sa vyrojí húf Japoncov s dáždnikmi a rýchlo – priamo od autobusu – nafotia zopár záberov, ale hneď idú ďalej – smerom na Kazbegi.

zdevastovaná bývalá pošta v Gudauri

Na druhý deň ráno prší ešte viac. Rezo nás vezie do 40 kilometrov vzdialeného mestečka Kazbegi – východiska pre výstup na rovnomenný končiar vysoký 5 033 m. n. m. Cestu cez Krížový priesmyk lemujú strmé rokliny. Vozovka je samá diera bez asfaltového povrchu, zvodidlá chýbajú. To však neprekáža vodičom kamiónov, ktorí to pália krkolomnou cestou rýchlosťou pilotov F1.

Tesne pred Kazgbegi nás čakajú dva džípy s náhonom 4×4. Prekladáme batohy do nich a bez zastávky v mestečku sa dávame vyviezť do výšky 2 170 m. n. m. k pravoslávnemu kostolu Tsminda Sameba.

Kostol Tsminda Sameba na lúke pod Kazbekom – jeden zo symbolov Gruzínska

Stúpame v bývalej meteorologickej stanici

Chodník vedie sprvoti cez rozkvitnuté lúky, čoskoro sa však začne zjavovať sneh, nasleduje ľadovcová moréna, sedlo Arša a ľadovec Gergeti.

Stúpame v bývalej meteorologickej stanici

Na začiatku ľadovca to dvaja vzdávajú a rozhodujú sa prenocovať v stane. Ostatní pokračujeme ďalej. Na ľadovci sa ľahkovážne neviažeme na lano. Dúfame, že chata bude už otvorená. Rezo nám tvrdil, že jej osadenstvo po zimnej prestávke práve dnes ide prvý raz hore otvoriť ju. Dokonca po nás poslal chatárovi liter rakije.

Stúpame v bývalej meteorologickej stanici

meteostanica a nad ňou na skale o cca 400 metrov vyššie bielo sa lesknúca kaplnka

Meteostanica, nad ňou kaplnka a nad ňou Kazbek (na tejto fotografii to však rozoznajú len tí, čo to poznajú…-)))

Stúpame v bývalej meteorologickej stanici

K chate prichádzame takmer za tmy. Sme vyčerpaní – predsa len vyvliecť takmer 30 kilové batohy do výšky 3 680 metrov dá zabrať. Nikomu sa stany stavať nechce. Našťastie chata je otvorená, hoci chatára niet.

0

Večerný pohľad od bývalej meteorologickej stanice na hlavný kaukazský hrebeň

Zanedbanú chatu vraj v minulom roku rekonštruovali, ale oprava spočívala asi len zavedení elektrických káblov do izieb s drevenými poschodovými pričňami. Malo to len jednu chybu krásy – na výrobu elektriny bolo potrebné zapnúť agregát a na chate nebola ani kvapky nafty. Tá mala priletieť spolu s chatárom a so zásobami piva na druhý deň vrtuľníkom. Chatár ani vrtuľník sa však nedostavil na druhý deň, ani v tie ďalšie.

Bývalá meteorologická stanica (teraz chata Bethlemi hut), končiar naľavo od nej je Ortsveri 4 258 m. n. m.

Bývalá meteorologická stanica (teraz chata Bethlemi hut), za ňou ľadovec Gergeti

Trhliny na ľadovci Gergeti pod meteostanicou

Ďalší deň sme v rámci aklimatizácie vystúpili k plechovej kaplnke nachádzajúcej sa asi 400 výškových metrov nad meteostanicou a potom ešte kúsok nad ňu.

výstup ku kaplnke

kaplnka

Dve noci po sebe sme si nastavili budík na tretiu, aby sme vyrazili na vrchol 5033 metrov vysokého Kazbeku, ale ani raz sme z chaty nevyšli. Počasie sa totiž menilo v polhodinových intervaloch. Z hustého dažďa do plechovej oblohy a vzápätí na snehovú fujavicu. Podmienky sa nám nezdali najoptimálnejšie. Utešovali sme sa, že máme ešte dostatočnú časovú rezervu.

A tak sme sa povaľovali na stanici a cez okno sledovali, čo sa deje vonku.

Raz sa nám zdalo, že je príliš vetristo, potom zas, že napadalo príliš veľa čerstvého snehu.

V rámci poflakovania sa v okolí stanice sa mi podarilo uzrieť a aj nafilmovať svoje prvé vidmo v živote. A priznávam sa, že ma spočiatku vyľakalo.

Vidmo.

Na tretí deň sme sa rozhodli, že vyjdeme aspoň na 4258 metrov vysoký vrchol s názvom Ortsveri. Zo stanice sme vyrazili o siedmej. Prvá časť výstupu je zhodná s cestou na Kazbek. Keď sme asi po hodine dorazili na miesto, kde sa obe trasy mali rozdeliť, skonštatovali sme, že počasie nie je najhoršie a zmenili sme pôvodné rozhodnutie. Namiesto na Orcveri sme zamierili na Kazbek!

Pretože sme však mali časový sklz, rozhodli sme sa, že nebudeme vystupovať klasickou výstupovou cestou obchádzajúcou oba vrcholy Kazbeku z ruskej strany, ale zabočili sme priamo do najbližšieho žľabu.

Stúpame do sedla medzi oboma vrcholmi Kazbeku, oblaky zostávajú pod nami

V sedle medzi oboma vrcholmi Kazbeku nechávame batohy.

V záverečnej strmšej pasáži pokrytej prevažne tvrdým vodným ľadom naťahujeme fixné laná.

Čierne škvrny na pravom okraji fotografie sú naše batohy zanechané v sedle medzi oboma Kazbekmi.

Zanedlho sme na vrchole.

Na vrchole šiestej najvyššej hory Kaukazu sa však nezdržíme dlhšie ako dve minúty. Od Kazbegi sa sem ženie čierňava. V momente, keď posledný z nás zostúpi do sedla nevidno už na krok.

Zostupujeme klasickou výstupovou cestou, takže na pár chvíľ navštívime aj ruské územie.

Večerný pohľad od bývalej meteorologickej stanice na hlavný kaukazský hrebeň

V posledný deň sa polovica partie, teda tí, ktorí mali dostatok morálu a netrpeli žalúdočnými či inými problémami rozhodli vystúpiť ešte na 4250 metrov vysoký Elektrozink.

Odchod skupiny na Elektrozink.

Tí, čo zostali na stanici mohli sledovať prílet vrtuľníka.

Vrtuľníkom priletel aj chatár, takže naša predstava o tom, že nebude komu zaplatiť za nocľah sa nenaplnila. Či so sebou priviezol aj pivo sme sa už nedozvedeli. I keď podľa jeho profilu sa nám zdalo že minimálne on sám zopár kúskov v sebe mal….

Hlavný kaukazský hrebeň

Vyhasnutá sopka Kazbek je jedna z najkrajších päťtisicoviek na svete. Spolu s kostolom Tsminda Sameba, ktorý postavili v 14. storočí býva zvečnená na väčšine fotografií. Sú to dva symboly, ktoré charakterizujú Gruzínsko.

A skutočne – atmosféra na lúke pri kostole Tsminda Sameba, podvečerné bitie zvona, tiché modlitebné mrmlanie pravoslávnych popov a na pozadí toho majestátny, večne zaľadnený Kazbek – to všetko vytvára priam mystickú atmosféru a človek má na tomto magickom mieste pocit, že sa dostáva do nejakej inej dimenzie.

Kostol Tsminda Sameba na lúke pod Kazbekom – jeden zo symbolov Gruzínska

Kostol Tsminda Sameba na lúke pod Kazbekom – jeden zo symbolov Gruzínska

Kostol Tsminda Sameba na lúke pod Kazbekom – jeden zo symbolov Gruzínska

Ranný pohľad (ešte pred východom Slnka) na impozantný kužeľ Kazbeku 5 033 m. n. m.

Prvé ranné lúče slnka na vrchole Kazbeku (fotografované od kostola Tsminda Sameba)

V Kazbegi si konečne doprajeme jedlo bez glutamátu – Gruzínsku špecialitu – tenkú placku z lístkového cesta plnenú slaným syrom nazývanú chačapuri. A samozrejme pivo.

Po náležitej oslave dosiahnutia vrcholu v Rezovom penzióne sa vraciame späť do Tbilisi.

Kresťanská cirkev v Gruzínsku je jednou z najstarších na svete – sformovala sa už v roku 337! Krajina je posiata kostolmi a kláštormi významnej historickej hodnoty. Nedá sa nezastaviť v Ananuri, kde sa nachádza stredoveký hrad s rozsiahlym opevneným kláštorným komplexom Zosnulej Matky Božej.

Na brehu priehrady sa vypína stredoveký hrad Ananuri s rozsiahlym kláštorný komplexom Zosnulej Matky Božej

Ďalšia zastávka je v bývalom hlavnom meste Gruzínska Mcchetha na sútoku riek Mtkvari a Argavi. Nachádza sa tu najväčší komplex stredovekých stavieb v Gruzínsku. Mcchetha bola osídlená už v 4. storočí. Impozantná je katedrála Sveti Cchoveli z 11. storočia – sú tu pochovaní gruzínski králi.

Za hradbami sa nachádza katedrála Sveti Cchoveli z 11. storočia v Mcchethe

V samotnom Tbilisi nemôžeme vynechať pevnosť Narikali vypínajúcu sa nad mestom. Jej základy tu stáli už v 4. storočí, od 5. storočia bola kráľovskou rezidenciou.

Sameba je zas najväčší kostol Gruzínska a tretí najväčší pravoslávny na svete.

Sameba v Tbilisi – najväčší kostol v Gruzínsku a tretia najväčšia pravoslávna katedrála na svete dostavaná v roku 2004

Pod pevnosťou Narikali sa nachádza jediná mešita na území mesta.

Nad mestom sa vypína aj mohutná socha s názvom  Mať Gruzia – podobné opachy postavili Rusi v hlavných mestách viacerých zväzových republík Sovietskeho zväzu…

Nový Most mieru ponad rieku Mtkvari je dielo talianskeho architekta de Lucciho. Prezident Saakašvili pri jeho otvorení povedal, že most je symbolom cesty Gruzínska od minulosti do lepšej budúcnosti. Štyri dni pred našim príletom do Gruzínska poriadkove sily na demonštrácii proti prezidentovi Saakašvilimu zabili dvoch ľudí.

Most Mieru ponad rieku Mtkvari v Tbilisi, na kopci za ním Narikala – bývalá kráľovská rezidencia s kostolom sv. Nikolaja (prvá zmienka o pevnosti Narikala pochádza zo 4. storočia)

Sídlo prezidenta Saakašviliho

Staré mesto je plné príjemných kaviarničiek

Typická pavlačová zástavba starého mesta v Tbilisi

Tbilisi s vyše miliónom obyvateľov je prekvapujúco pekné a úspešne môže konkurovať Prahe v označení „stovežaté mesto“. Kostoly tu nájdete na každom kroku. A ich večerné osvetlenie v centre i na strmých kopcoch obkolesujúcich metropolu je skutočne nevšedné. Keď opúšťate Gruzínsko v takejto nočnoromantickej ba až mystickej atmosfére, nemôžete si nepovedať – sem sa ešte vrátim!

Link na upútavku k filmu o výstupe na Kazbek:

http://www.youtube.com/watch?v=UOHa15SjHsU

Kontakt pre ubytovanie v Gudauri a iný servis v súvislosti s výstupom na Kazbek:

Revaz Zukakishvili

rezo-gudauri@mail.ru

tel. +995 99 190 867

skype:rezo-gudauri

S príchodom jari zhadzujeme neforemné zimné oblečenie a zisťujeme, že to nepomohlo! Neforemnosť zostala! Tukové bunky sa na nás nalepili ako sekundové lepidlo na prsty. Mnohí sa zhrozia. Povedia si, že s tým treba niečo ROBIŤ a… kúpia si o dve čísla väčšie gate!

Sú však aj takí, ktorí sa pokúsia schudnúť. Sám som podobných jarných pokusov zažil už najmenej tridsať, nehovoriac o tých nejarných. Dá sa povedať, že som chodiaca Encyklopédia chudnutia s ohmatanými somárskymi ušami.

Päť rokov vegetariánstva ma presvedčilo nielen o tom, že aj vegetarián môže byť tlstý, ale aj o jeho škodlivosti. Dr. Bukovský by so mnou iste nesúhlasil, ale povedzme si na rovinu, kto je dr. Bukovský – medzi Pozemšťanov preniknuvší zákerný ufón, ktorý ich chce ovládnuť pomocou stravovacích návykov obvyklých na agresívnej planéte Vegetarion C3 sídliacej niekde v Mliečnej (samozrejme nízkotučnej) dráhe!

Držal som diétu bodovú, delenú aj očisťovaciu na báze ovocných štiav – črevo mi to vyprázdnilo, ale mozog sa zaplnil naliehavými myšlienkami: na slaninu, ovarové ramienko, na HOCIČO PORIADNE!

Mesiac som poctivo jedol chrómové tabletky odoberajúce chuť na sladké a presne v tom istom období v našej samoške museli zvýšiť objednávku šamrolí o 100 %, pretože vedúca mala zo mňa hrôzu už len, keď ma zbadala prichádzať. Ako keby som bol žralok z filmu Čeľuste, zameraný na šamrole. Netvrdím, že tie tablety nemajú efekt: 1. zvýšia vám chuť na sladké (veď teraz predsa môžete!), 2. po mesiaci máte v sebe toľko chrómu, že sa lesknete ako guľa z bezpečnostného kovania na dverách.

Mám za sebou aj pokus s tzv. tukožrútskou polievkou – patrí k dobrým móresom velebiť, aká chuťovo príjemná je. Iste, prvé dva dni sa to tvrdiť dá, potom vás začne napínať, už len keď niekto na opačnej strane Zeme, napr. v Austrálii, čo len pomyslí na slovo kapusta! Nehovoriac o tom, že kade chodíte, páchne z vás ako zo Záhoráčkinho suda na trhovisku.

Ryžová diéta tiež nie je zlá (prvé dva dni), neskôr vám zalepí črevá tak, že o obnovenie ich priechodnosti sa s najväčšou pravdepodobnosťou bude musieť postarať zručný chirurg.

A tak kašlite na obezitu, veď v porovnaní s Amíkmi a Somálcami ešte stále tvoríme ten zlatý stred!

Zdroj fotografie: http://www.google.sk/imgres?q=obesitas+photo&hl=sk&sa=X&biw=1440&bih=836&tbm=isch&prmd=ivns&tbnid=p-obpSW1AjGayM:&imgrefurl=http://img527.imageshack.us/i/obesitas.jpg/&docid=O25z_bu0FjrkHM&w=416&h=300&ei=4KlITrO1HcjCswaEquW2CQ&zoom=1&iact=hc&vpx=992&vpy=109&dur=144&hovh=191&hovw=264&tx=133&ty=70&page=1&tbnh=166&tbnw=228&start=0&ndsp=24&ved=1t:429,r:4,s:0

Leto je obdobie, keď viac času trávime vonku ako v prehriatych príbytkoch. Majitelia záhradných krčiem plesajú, hoci plesová sezóna dávno skončila. Vysmädnutí návštevníci obliehajú výčapné pulty ako novinári Dominiqua Strauss-Kahna tesne po zatknutí.

V horúčave stačí vypiť málo, alkohol udrie do hlavy tak, až ste povoľná/ý. Pritom mnou myslená povoľnosť sa vôbec netýka oblasti sexuálnej, ale problematiky ovládania jednotlivých telesných partií a niekedy, žiaľ, aj funkcií. Pretože alkohol a zvlášť v lete dokáže robiť divy – napríklad zrazu sa vám zdvihne asfalt pred očami a udrie vás do tváre… Vedel by o tom povedať najznámejší slovenský alkoholik, ktorý sa rozhodol proti alkoholu bojovať. A začal nečakane ostro – uvedením vodky s vlastným menom na trh. Táto stratégia boja je taká rafinovaná, že som ju nepochopil nielen ja, ale obávam sa, že by ju nepochopil ani slávny vedec Stephen Hawking, ktorý rozumie SKUTOČNE všetkému. (To je ten, čo nedávno vyhlásil, že mimozemšťania existujú! Z čoho vyplýva, že asi tiež pije, akurát namiesto bielych myšiek vidí zelenkavých mužíkov s anténkami na hlave.)

O zradnosti alkoholu vie svoje aj MUDr. Okruhlica – odborník na návykové látky ponúkajúci množstvo metód ako si od alkoholu odvyknúť. Ale kam sa Okruhlica hrabe na môjho psa?! Keď s ním zájdem do záhradnej akejkoľvek krčmy, vydrží pokojne pod stolom vždy len do chvíle, kým dopijem druhé pivo. Je načasovaný ako kuchynský budík pri varení vajec na tvrdo. Sotva položím vyprázdnený krígeľ na stôl, zdvihne sa zo zeme a dá najavo, že stačilo. Najprv len úpenlivým pohľadom. Potom vyčítavým. Keď nepomôže ani pohľad, ktorý by slabšie povahy dohnal k slzám, začne byť nepríjemný. Vykňukáva, šteká, ruší ostatnú klientelu. Ak ho ignorujete, začne vás atakovať fyzicky. Najprv ťahá za vôdzku, potom do vás drgá, cvaká vám zubami do rukáva, ťahá zaň a všemožne sa usiluje znepríjemniť vám ďalší pobyt. V konečnej fáze vám vnorí hlavu do rozkroku a vy trniete v hrôze, či zubami nezacvaká aj tam.

Skrátka, nezostane vám iné, ako sa zdvihnúť a ísť.

S mojim psom sa mi ešte v živote nepodarilo vypiť viac pív ako dve – je to osvedčená odvykacia metóda. Takže kam sa páni Mojsej a Okruhlica hrabete s tými svojimi?  Ak by sa chcel niekto zbaviť alkoholickej závislosti, rád mu psa požičiam. Za fľašu borovičky je váš na celý deň.

Čip (z angličtiny – chip) je malé teliesko, ktoré sa aplikuje psom pod kožu kvôli ich identifikácii.

Čipovať som začal v roku 2004. Pridal som sa tým k skupine čipujúcich veterinárov známej pod menom Chippendales. Samozrejme, z prostredia SNS sa okamžite ozvali protesty, prečo označovať čipujúcich veterinárov cudzím slovom, keď na to máme írečitý slovenský výraz: čipkár.

No nie – teraz vážne. Keď som začínal čipovať, mal som s tým vážny etický problém: Bál som sa, aby som sa nepomýlil a nové slová v mojom slovníku (čip, čipovať) nevyslovil opačne.

A teraz už naozaj vážne: bál som sa, či tým rozhodnutím nebudem kliesniť (ako mačetéros v džungli) cestu pre budúce čipovanie ľudí. Nič také však nehrozilo! Prácu s mačetou som si vyskúšal počas expedície do dažďového pralesa v povodí rieky Cuyabeno v Ekvádore – po hodine urputnej práce sa mi síce horko-ťažko podarilo preseknúť lianu hrubú ako malíček somálskeho dieťaťa, ale súčasne aj zraniť sedem účastníkov expedície (tzv. kolaterálny efekt – terminus technicus z prostredia Pentagonu)

A teraz už skutočne vážne: v súvislosti s vraždou 9-ročnej Aničky z Prahy sa opäť diskutuje, či by nebolo vhodné čipovať deti. Čipovanie ľudí však treba rázne odmietnuť! Dá sa zneužiť a je to cesta do neslobody!

A čipovanie detí? Aký má praktický význam?

Iba jeden – Boris Kollár si už nebude musieť pamätať mená a priezviská všetkých svojich plodov lásky. Ak niektorý z nich stretne, postačí, ak vytiahne malú šikovnú čítačku čipov (zdobenú briliantom) od Armaniho a hneď bude o dieťati vedieť, kedy, kde, ako a možno aj prečo ho splodil.

Čipovanie ľudí je nezmysel a varovať by nás mali aj verše klasika – známeho vizionára Sama Chalúpku:

Hoj, mor ho! Detvo môjho rodu,

Kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:

A čip tam nepodáš v tom boji divokom:

Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom!

(pôvodné, redakčne neupravované znenie básne publikované v časopise Sokol v roku 1864)

Začiatkom júla sa udiali dve významné udalosti. NASA skončila s letmi raketoplánov a ja som skončil s chľastom. Američania skončili, pretože endeavoury boli zastaralé, nákladné a na ich prevádzku nemali peniaze. Tiež som už starší opotrebovaný model nemajúci na alkohol peniaze, ale neskončil som kvôli tomu. Príčinou je kliešť!

Infikoval ma boreliózou a teraz – ak nechcem ochrnúť – ma čaká 42 dní konzumovania bielych lentiliek s latinským názvom. Preto som skončil s chľastom – antibiotiká s ním neradno dlhodobo kombinovať. Rovnako ako nie je dobré dlhodobo kombinovať slušného človeka s politikou. V oboch prípadoch to nedopadne dobre.

Kde som kliešťa chytil neviem, ale tuším ako sa na naše stretnutie musel tešiť. Zvlášť, keď som si v Dermatológii od profesora Svobodu prečítal (doslovný citát):

“ Klíšťata čekají na hostitele s rozevřeným prvním párem končetin…“

Ten malý, krv cicajúci hajzeľ bol skrátka pripravený na objatie ako Brežnev na Husáka. Nikoho asi neprekvapí profesorova ďalšia veta: “Nejnebezpečnější jsou klíšťata samičího pohlaví…“ My – ženáči sme nebezpečnosť objatia tohto pohlavia zistili dávno pred slovutným pánom profesorom…

Ak teda počas leta objavíte na svojom tele zväčšujúci sa fľak zafarbením a tvarom nápadne pripomínajúci lukostrelecký terč (a predchádzajúci večer ste sa v stave alkoholického opojenia bezvládne nepovaľovali niekde v areáli lukostreleckého oddielu plného mladých nadšencov tohto športu, ktorým sa práve minuli papierové terče) – radím vám, bežte čo najskôr k lekárovi.

A ak chytil kliešťa váš pes, bežte k zverolekárovi. U psa sa totiž typický fľak väčšinou nevytvára, alebo ho v srsti nespozorujete. A klienti prichádzajú až keď sa dostavia klinické príznaky a to už je väčšinou neskoro… Mimochodom, profesor Svoboda nikde nevysvetľuje ako to, že neochorejú samotné kliešte, keď majú tráviaci trakt plný malých spirochét rodu Borrelia burgdorferi!

Viete si predstaviť, aké by to pre mňa bolo zadosťučinenie, keby som pri prechádzke prírodou zbadal v tráve ležať trpiaceho ochrnutého kliešťa s nehybným vítacím prvým párom končatín? Nemilosrdne by som mu vmietol do očí: „To máš za to!“

Uverejnené v Šarme č. 34   16.8.2011

Možno ste už niekedy potrebovali vykopať studňu, a tak ste si zavolali prútikára. Urobili ste múdro, väčšina ľudí to robí tak. Je teda predpoklad, že konajú správne. Hoci väčšina pozerá aj Šeherezádu…

Pravda je však taká, že rovnako ste si mohli zavolať predavača kebabu, letového dispečera alebo policajného prezidenta Spišiaka. Ten by na promptne usporiadanej tlačovke komótnym hlasom oznámil, že vie presne kde je voda, ale nemôže to prezradiť, pretože by to mohlo ohroziť ďalší postup vášho pitného režimu. Skrátka je jedno, koho by ste si na hľadanie vody pozvali. Výsledok by bol ten istý. V populárnej vedomostnej súťaži sa tomu hovorilo: päťdesiat na päťdesiat.

Prútikár príde s veľkým sebavedomím a malou virgulou. Začne sa chaoticky motať po záhrade akoby trpel Alzheimerom alebo sa pohyboval podľa orientačných značiek pre turistov inštalovaných v bratislavskom Starom Meste. Skrátka, krúti sa nekoordinovane raz napravo, raz naľavo, podľa toho, ako mu reaguje virgula. A ten kúsok zázračného drôtu mu v ruke reaguje podľa toho, ako nebadane s ním dokáže pohybovať. Šikovní prútikári manipulujú s drôtom rovnako nebadane ako nebadane odtekali štátne peniaze z biatlonového areálu v Osrblí.

Po označení miesta bohatého na vodu prútikár zhrabne peniažky a odíde. Ak sa na označenom mieste skutočne nájde, jeho sláva stúpa do nebies. Ak nie, už len po manželke odkáže, že aj vedecké štúdie najpreslávenejších svetových prútikárov  udávajú tolerovanú chybovosť – 50 percent. A tiež odkáže, že peniaze v žiadnom prípade nevráti.

Pes sa tiež niekedy správa ako prútikár. Rozbehne sa po trávniku, začne sa krútiť, zrazu zistí, že to nie je to pravé miesto, šialene sa rozbehne inde, krúti sa, hrbí sa a… opäť nie! Letí ako zmyslov zbavený inde. Krúti sa ako politik, keď sa ho pýtajú, kedy svoj čudne nadobudnutý byt odovzdá charite, tak, ako to kedysi verejne sľúbil. Psie krútenie môže trvať aj polhodinu a vy za ním beháte s mikroténovým vreckom na ruke ako splašená koza.

Virgula v rukách štátnych orgánov funguje rovnako nepresvedčivo. Ak sa aj sem-tam podarí označiť niekoho, ako naposledy v kauze Osrblie, výsledkom (ako sme sa už neraz presvedčili pri kauzách iných „do basy súcich veľkopodnikateľov“) je ten istý produkt, ako pri svojom krútení vyprodukuje pes.

Písané pre časopis Šarm.

Rok 1968 bol čiernym rokom pre malú krajinu v strede Európy. V prvých dňoch sovietskej okupácie emigrovali na západ tisíce ľudí. Väčšina sa tam uchytila. Medzi nimi aj rodičia našej kamarátky. Darilo sa im až tak, že hoci žili v Belgicku, časom nadobudli dom aj v Provensálsku. Stal sa základňou pre naše tohtoročné spoznávanie Provence.

Čudujete sa teda, že sa dnes na rok 1968 nemôžem pozerať len a len krivým pohľadom?! Možnosť bezplatného štýlového ubytovania je skvelý bonus, pretože dovolenka v tejto vychýrenej lokalite, takej obľúbenej medzi umelcami a bohatou smotánkou vôbec nie je lacný špás.

Našim útočiskom, odkiaľ sme vyrážali na potulky po romantickom kraji na juhu Francúzska, sa stala ospalá dedinka Montpezat neďaleko Nimes, v  regióne Languedoc – Roussillion. Žije v nej 1049 obyvateľov, pozostáva zo 431 domov a nejde o nič svetoborné, o čom by sa písalo v bedekroch. A pritom podobne, ako mnohé iné okolité dedinky, by si Montpezat zaslúžil pozornosť ich autorov.

Montpezat v ranných lúčoch slnka.

Jestvujú dôkazy, ktoré potvrdzujú existenciu Montpezatu už v staroveku. Prvá písomná zmienka je z roku 994. Bula pápeža Adriana IV. z 10. decembra 1156 (jediný Angličan v histórii na pápežskom stolci) už prisudzuje château Montpezat do majetku biskupa z Nimes. Krušné obdobie zažil Montpezat počas náboženských vojen v roku 1570 – v meste sa ukryl maršal Damville, ale nepomohlo to, napokon boli všetci jeho muži zmasakrovaní.

Montpezat

Dnes je Montpezat členom Združenia kruhových dedín regiónu Languedoc – Circulades, pre ktoré je typický kruhový pôdorys a koncentrické usporiadanie ulíc pochádzajúce z X. – XII. storočia. Montpezat bol kedysi obohnaný hradbami a viedli doň len štyri prístupové cesty. Dnes jediná plne zachovaná brána je južná.

Montpezat

Ak návštevník Provensálska zatúži vidieť mesto skutočne dokonale obohnané hradbami, mal by zavítať do mestečka Aigues-Mortes. Mŕtve vody (ako znie jeho názov v preklade) sú ukryté za vysokými stredovekými hradbami, ktorých obdĺžnikový obvod meria 1 634 metrov. Ani jeden dom nestojí mimo nich. Hradbám dominuje veža Tour de Constance z roku 1240. Slúžila ako pozorovateľňa, ale aj ako väzenie. Po korune hradieb možno celé mesto obísť a pozorovať  z nich živý ruch v uličkách, ale aj nediskrétne nahliadnuť do príbytkov  Aigues-Mortesčanov. Dovidieť z nich aj na osem kilometrov vzdialenú líniu morského pobrežia a na saliny, v ktorých sa z morskej vody ťaží soľ. Sústredená do niekoľkých ozrutných snehobielych hromád dominujúcich nad okolitou krajinou čaká na odvoz.

Aigues-Mortes

Aigues-Mortes

pohľad z hradieb na strechy mesta Aigues-Mortes

strecha v Montpezat

strecha v Montpezat

strecha v Montpezat

okno s fotografistom v Aigues-Mortes

Vráťme sa však do Montpezatu. Dvojposchodový dom v uličke Ruelle du Rocher, širokej miestami sotva meter, bol postavený v roku 1686. Dostať sa k nemu dá po strmých schodoch a vstup je v tmavom podchode pod domom. Točité kamenné schody hneď za vchodovými dverami vedú na prvé poschodie, ktorého steny sú kombináciou drevených hrád a neomietnutých kameňov. Hrubé kamenné múry v lete skvelo izolujú od vonkajšej horúčosti, v zime kumulujú teplo z ozrutného kozuba. Na druhom poschodí sa nachádza vstup na veľkú terasu – miesto večerných posedení i ranných pozorovaní východov slnka, ktoré sú každý deň iné. Neopakovateľný je aj pohľad na strechy nižšie položených domov pokryté starými škridlami, na vinohrady obklopujúce Montpezat, či lúky, na ktorých sa pasú polodivé biele kone s prímesou arabskej krvi, také typické pre región Camargue.

Montpezat

Montpezat

svitanie z terasy v Montpezat

camargueské divoké kone

camargueské divoké kone

Tak ako v mnohých iných provensálskych mestečkách nechýbajú ani v Montpezate platany. Ulica v samom centre, na ktorej rastú tri tieto krásne stromy má príznačný názov – Avenue des Platanes. Pravda však je, že  montpezatské platany nie sú také mohutné a košaté, ako napríklad platan na námestí Place de la republique v mestečku  Beaucaire. Tu, v tieni starého platana na tichom štvorhrannom námestí v dvoch kaviarničkách posedávajú miestni a debatujú zaiste o krásach života pri vin rosé – ružovom víne alebo pri poháriku pastisu (miestna špecialita – 45%-ná anízová pálenka s výťažkom sladovky hladkoplodej, teda tzv. sladkého drievka chutiaca po čiernych pelendrekových hadoch, ktoré si každý pamätá z detstva).

Place de la republique v mestečku  Beaucaire

pastis

Beaucaire nie je zahltené dovolenkármi ako vychytené turistické centrá a z jeho uličiek a námestíčiek dýcha to pravé, čo si človek doma pod pojmom provensálska atmosféra predstavuje. Je to až neuveriteľné, pretože Beaucaire bolo ešte v polovici 17. storočia najväčším obchodným centrom celého Stredomoria.

Beaucaire

Sotva štyri kilometre od Beaucaire sa na brehu Rhôny do výšky 48 metrov vypína turistami navštevovaný feudálny hrad pomenovaný po netvorovi z legendy Tarascon.

Tarascon – feudálny hrad pomenovaný po netvorovi z legendy Tarascon

Tarascon – feudálny hrad pomenovaný po netvorovi z legendy Tarascon

Montpezat – naša základňa – hoci nie je uvedený v bedekroch, má svoj šarm. Provensálsky šarm, akým tu oplýva takmer každá obec. Preto vlastne ani nie je dôležité, či sa budete naháňať po všetkých najznámejších provensálskych destináciach alebo sa obmedzíte len na svoju dedinku, prípadne na tie najbližšie v susedstve. V obci sa nachádza mäsiarstvo, je tu dokonca kaderníctvo, na ulici Rue du Monument aux Morts je malý bar s kumulovanou funkciou predajne niektorých základných potravín, tabaku a tlače. Bar sa však o pol ôsmej večer zatvára hoci pri stolíkoch družne debatujú hlúčiky mladých Montpezatčanov. V jeho susedstve zas už v skorých hodinách vysvecujú do ranného šera okná boulangerie-patisserie (pekárstva-cukrárstva) – zdroja nášho každodenného pôžitku a aj skazy. Vyhnúť sa rannej návšteve tej malej rozvoniavajúcej predajničky ponúkajúcej pätoro druhov bagiet a skvelé croissanty – teplé a nadýchané ako perina starej mamy, sa nedalo. To bola príčina toho, prečo sa ručička na váhe po príchode domov vychyľovala o čosi viac doprava. Mladý usmievavý pekár Ludovic Marion totiž piekol skutočne skvelo.

Montpezat

Okrem týchto „vymožeností“ civilizácie možno v Montpezate zažiť už len nekonečný pokoj. Každé ráno si ho sediac na múriku pod platanmi užíva aj penzista – dvojník Jeana Gabina s rozvoniavajúcou cigarou v ústach a typickým francúzskym casquette na hlave. Auto prejde námestím tri krát za deň, takže aj mačky, ktorých je tu požehnane, sa pokojne a bez najmenšieho vyrušenia slastne vyhrievajú uprostred vozovky dláždenej okruhliakmi, vyhľadávajúc tých pár miest, kam v úzkych uličkách slnečný lúč predsa len aspoň nakrátko zavíta.

Aigues-Mortes

Montpezat

Montpezat

Montpezat

Montpezat

S Provensálskom je nerozlučne spojená levanduľa. Trochu nás prekvapilo, že hoci sme prišli v čase vrcholiaceho kvetu tejto rastliny, jej záhonov sme veľa nenašli, a to dokonca ani v regióne Luberonu, ktorý je ňou preslávený. Levanduľové polia však nechýbali v blízkosti cisterciánskeho kláštora Abbaye de Sénanque, kde sa o pestovanie, zber a využívanie dobrých vlastností tejto rastliny starajú tunajší mnísi. Kláštor založený v roku 1148 sa nachádza len kúsok krivolakej úzkej cesty od prekrásnej stredovekej dedinky Gordes prilepenej k vysokému bralu, nutkajúcej k pocitu, že už–už musí spadnúť do hlbokej strže. Dedinke plnej úzkych tajomných uličiek dominuje renovovaný renesančný hrad.

levanduľové polia v blízkosti cisterciánskeho kláštora Abbaye de Sénanque

levanduľové polia v blízkosti cisterciánskeho kláštora Abbaye de Sénanquelevanduľové polia v blízkosti cisterciánskeho kláštora Abbaye de Sénanque

dedinka Gordes s renesančným zámkom

Gordes

Sušenú levanduľu v plátených vrecúškach, ktoré si máte dať na noc pod podušku, aby ste lepšie spali, levanduľové parfumy a mydlá, či iné výrobky ponúkajú v Provensálsku doslova všade. Ulice mestečiek voňajú horko-aromatickou levanduľovou vôňou tak intenzívne, až máte pocit, že komunálnym službám vydal niekto pokyn, aby každé ráno postrekovali ulice levanduľovou arómou.

Gordes

Ak vám nestačí užívať si pokojnú atmosféru na jednom mieste a chcete toho spoznať čo najviac, určite by ste mali navštíviť starobylý Avignon – sídlo pápežov počas takmer celého 14. storočia, Arles so starorímskym amfiteátrom, divadlom a kúpeľmi, úžasné skalné mesto Les Baux s ruinou mohutného hradu, Pont du Gard – 49 metrov vysoký akvadukt z čias starovekého Ríma, most Pont du Diable na rieke Hérault postavený benediktínskymi mníchmi v prvej polovici 11. storočia, Roussillion s jeho tehlovo oranžovými domami a oranžovo červenými skalnými útesmi v okolí mestečka, v ktorých sa ukrýva najväčšie okrového ložisko na svete. Vynechať by ste nemali ani najväčší kaňon v Európe Grand Canyon du Verdon. A ak vás omrzela ospalá atmosféra provensálskych dediniek a zatúžili ste po hektike, navštívte druhé najväčšie francúzske mesto Marseille. Jeho prístav, katedrála Notre Dame de la Garde, stará prístavná štvrť Vieux-port a zvláštna, už takmer africká atmosféra stoja za to. A v nejakej sympatickej prístavnej krčmičke vyskúšajte preslávenú rybaciu polievku bouillabaisse. Ide o aromaticky zaujímavú paletu najrôznejších čerstvo uvarených rybacích filet v silnom rybom vývare, ktorým nezriedka kraľuje veľká kreveta. K polievke sa pridávajú krúžky do chrumkava opečeného rožka, strúhaný syr a ako príloha rouille – zvláštna majonézová omáčka, ktorá polievke dodáva lahodnú, krémovo zamatovú konzistenciu. Garantujem, že si oblížete prsty! Je to skvelé vybočenie z glutamátovej, vrecúškovo-polievkovej reality slovenského turistu v drahom Provensálsku.

Pont du Gard

Pont du Gard

ulička v Roussillione – dedinke tehlovo oranžových domov

Roussillon

„Sentier des ocres“ starý kameňolom, kde sa ťažil oker premenený dnes na rezerváciu nachádzajúcu sa v tesnej blízkosti Roussillionu

„Sentier des ocres“ starý kameňolom, kde sa ťažil oker premenený dnes na rezerváciu nachádzajúcu sa v tesnej blízkosti Roussillionu

„Sentier des ocres“ starý kameňolom, kde sa ťažil oker premenený dnes na rezerváciu nachádzajúcu sa v tesnej blízkosti Roussillionu

„Sentier des ocres“ starý kameňolom, kde sa ťažil oker premenený dnes na rezerváciu nachádzajúcu sa v tesnej blízkosti Roussillionu

„Sentier des ocres“ starý kameňolom, kde sa ťažil oker premenený dnes na rezerváciu nachádzajúcu sa v tesnej blízkosti Roussillionu

pápežský palác v Avignone

divadelný festival Avignon

Tarascon

Arles

Arles

Arles

Arles

koloseum v Arles

kaviareň na mieste bývalého van Goghovho domu v Arles

Svitanie v Montpezat

Pont du Diable

Pont du Diable

rieka Verdon vytekajúca z najväčšieho kaňonu v Európe

rieka Verdon vytekajúca z najväčšieho kaňonu v Európe

Grand Canyon du Verdon – najväčší kaňon v Európe

skalné mesto Lex Baux

skalné mesto Lex Baux

skalné mesto Lex Baux

prístav v Marseille

Marseille

Marseille

Hrad Château d’If na ostrove d´Ilf  zo začiatku 16. storočia dlho slúžil ako väznica. Medzi jej väzňov patril aj gróf Monte Christo, hrdina románu Alexandra Dumasa st.

fasáda v Marseille

ulička v starej prístavnej štvrti Vieux-port v Marseille

ulička v starej prístavnej štvrti Vieux-port v Marseille

ulička v starej prístavnej štvrti Vieux-port v Marseille

(uverejnené v časopise Šarm)

Kto by chcel nasávať provensálsku atmosféru zatiaľ aspoň z knižiek či filmov, odporúčam skvelé knižky od autorov:

Peter Mayle: Hotel Pastis

Peter Mayle:  Smetánka z Provence

Peter Mayle: Podfuk jak víno

Peter Mayle: Navždy Provence

Peter Mayle: Francouzské hodokvasy

Peter Mayle: Znovu Provence

Peter Mayle: Provence A – Z

Peter Mayle: Kromě sňatku zvážim cokoli

Peter Mayle: Honba za Cézannem

Peter Mayle: Psí život

Peter Mayle: Dobrý ročník  (v  r. 2006 bola aj sfilmovaná  – Good year 2006)

a od

Miroslava Horníčka: Listy z Provence

Upútal ma billboard, na ktorom nábytkárska firma oslovuje verejnosť ponukou:

K spálni dostanete matrace zadarmo!

Nuž, čo by to bola za spálňa bez matracov? Na drevených roštoch by sa vedel vyspať azda iba indický fakír. Alebo Milan Lasica, ktorý ho hral vo filme Utekajme, už ide. Ale iba hral! Ak by si do takej postele ľahol, ráno by ho odvážala sanitka, lebo jeho chrbtica by vyzerala takto:

_|¯|_|¯|_|¯|_|¯|_|¯|_

Billboard nás láskavo informuje, že matrace si nemusíme dokúpiť. Kdesi v pozadí tej vety cítiť vyhrážku, že by to tak aj nemuselo byť. Zdá sa mi to absurdné.  Porovnateľné so zmrzlinárom, ktorý by zákazníka lákal slovami:

Ku zmrzline dostanete kornútok zadarmo.

Akoby bolo bežné, že vám chladivú pochúťku z naberačky vypustí rovno do nastavenej dlane.

Alebo ako keby nevesta pred svadbou povedala:

Zaplať (t.j. prepíš na mňa dom, mercedes, jachtu) a zoberiem si ťa. Lásku k tomu dostaneš (ako bonus) zadarmo.

Ale to sa vlastne v tzv. smotánke deje a nám to už pomaly aj prestáva byť čudné.

Vráťme sa však k matracom, hoci predchádzajúci príklad bol tiež tak trochu o matracoch…

Všetci dobre vieme, že nič nie je zadarmo a nikto nič zadarmo ani nedá – okrem Matky Terezy, Františka z Assisi a bizismenov podobného typu. V cene spálne je určite a s dobrým ziskom zakalkulovaný aj ten matrac. Čiže to nie je nijaký bonus!

A bonus nie sú ani billboardy s nezmyselnými reklamami, ktorá zanešvárili celé Slovensko. Precestoval som kus sveta, ale zatiaľ som nenašiel inú krajinu, ktorá by nimi bola taká zamorená.

Prirodzenou súčasťou glosy by malo byť aj niečo, čo na tvári čitateľa vyčarí úsmev. Úsmev ako súčasť, nie ako bonus! Mne sa to dnes nepodarilo… Asi som bol príliš nahnevaný…

Pani šéfredaktorka by ma mala za to odmeniť v duchu sloganu nábytkárskej firmy:

Glosu vám uverejníme! A k tomu úplne zadarmo. Bez honoráru.

Uverejnené v Šarme č. 36  30.8.2011