Pavol Fabian

Už dlho počúvam o zvláštnom chlapíkovi, ktorý cestuje mestskou hromadnou dopravou v Bratislave. Nikdy som ho však nezažil.

Až dnes.

Ťažko však o ňom povedať, že sa v autobuse č. 37 viezol. Slovo premiestňoval by bolo správnejšie. A to tak voči územiu, cez ktoré autobus prechádzal, ako aj vo vzťahu k interiéru vozidla.

Muž štíhlej postavy so šiltovkou na hlave patril podľa všetkého do vekovej kategórie, ktorá môže cestovať v MHD s 50%-nou zľavou. Vzhľadom na šediny vykúkajúce spod čiapky bolo jasné, že nejde o zľavnenú kategóriu študentov, iba ak by bol študentom Univerzity tretieho veku. V hnedom trojštvrťovom kabátiku, či skôr saku zvláštneho strihu a s veľkou nákupnou taškou v ľavej ruke pri nastupovaní do autobusu nevzbudil žiadnu pozornosť. Až keď sa autobus priblížil k lamačskému dvojpruhovému kruhovému objazdu, ktorý neupútaných cestujúcich vždy zmení na bezvládnych handrových panákov chaoticky rozmiestňovaných do rôznych končín autobusu (záleží od stupňa pretekárskeho založenia vodiča MHD), až tam vynikla výnimočnosť tohto cestujúceho.

Kým cestujúci, ktorí ešte nepoletovali po autobuse ako pasažieri z amerického katastrofického filmu po dekompresii paluby lietadla sa z posledných síl kŕčovito držali kovových tyčí, tento muž si v priestore vyhradenom pre kočíky čupol do hlbokého podrepu a s bravúrou člena ansámblu Cirque du Soleil bez akéhokoľvek držania, či zakymácania sa udržal svoju pozíciu. Keď sa za kruháčom rozhádzaní ľudia opäť vrátili do svojich pôvodných pozícií, on víťazoslávne promenádoval zo strednej časti autobusu do zadnej a vzápätí späť. Kráčal zvláštnym, takmer tanečným krokom, akým kráčajú cirkusoví artisti pri záverečnom defilé a vychutnávajú si zaslúžený potlesk.

To sa už ale blížila svetelná križovatka a esíčko pri lamačskej železničnej stanici. Chlapík sa opäť v strednej časti autobusu skrčil do postoja, aký bojovníci kung fu zaujímajú pred začiatkom súboja. Šoférovo prudké zabrzdenie na červenú a následné esíčko zvládol v hlbokom podrepe s kamennou tvárou a bez pohnutia ako známe monolitické sochy na Veľkonočnom ostrove.

Kto pozná trasu tridsaťsedmičky vie, že od Lamača už vedie len trápne rovno na Patrónku a cez Mlynskú dolinu. Tu už nijaké nástrahy, okrem prípadného prudkého zabrzdenia cestujúcim nehrozia. Zjavne si to uvedomil aj tento zvláštny chlapík. S nákupnou taškou zavesenou na ľavej ruke sa zavesil na hornú tyč určenú na držanie a začal robiť zhyby. A nielenže začal robiť zhyby, on tam s bradou nad tyčou v tej polohe zmeravel na dobrých 30 sekúnd. Ja sám by som bol schopný zhyb urobiť azda len v tom prípade, ak by niektorý z cestujúcich prevážal v autobuse načierno krokodíla, ten by mu unikol z prepravky a s rozďavenou papuľou čakal podo mnou. A aj to by som si predĺžil život maximálne o 13 stotín sekundy. Chlapík podal obdivuhodný atletický výkon! Klesnúť zo zhybu do normálneho postoja ho donútila len blížiaca sa zastávka na Patrónke. Rýchlo (a bez držania) obehol stredné a zadné dvere, postáčal tlačidlá, ktorými sa otvárajú a svižne sa premiestnil k sedadlu hneď za vodičom. Tam si sadol a až po konečnú už nevyvíjal žiadnu aktivitu.

Na tvárach mnohých cestujúcich vyčaril chlapík úsmev. U niekoho obdivný, u niekoho zhovievavý v duchu indiánskej filozofie, ktorá si bláznov uctieva.

Zostáva len dúfať, že chlapíka v mestskej doprave nestretne Matúš Vallo. Razom by mu napadla myšlienka na zvýšenie cestovného, pretože, ako sa ukázalo, autobusy MHD sú vlastne multifunkčné pojazdné posilňovne.

Našťastie bratislavský primátor jazdí mestskou hromadnou dopravou len vtedy, keď si potrebuje robiť PR.