Pavol Fabian

Pred pár dňami som mal doma na návšteve pár cudzincov. Zo stanice som ich viezol autom dole večernou Štefánikovou ulicou a ako vzorný turistický sprievodca som ich hrdo oboznamoval:

„Toto vysvietené naľavo je Grassalkovichov palác, terajšie sídlo slovenských prezidentov.“

Návšteva so záujmom pozrela von oknom a mierne začudovane, bez náznaku úcty povedala:

„Toto tu? Pod tou bankou?“

Trochu ma to zarazilo a asi si to uvedomila aj návšteva, pretože na okamih zavládlo rozpačité ticho.

Nasledujúce dva dni som sa musel nad tou ich reakciou zamýšľať… Dospel som k viacerým záverom.

Zahraničnej návšteve som jej vyjadrenie nemohol nijako zazlievať. Veď interesantne vysvietená rokoková budova prezidentského paláca sa naozaj krčí oproti/popri mohutnom monolite s vysvieteným veľkým nápisom Tatrabanka.

Jednou otázkou je, či Grassalkovichov palác na urbanisticky totálne nezvládnutom Hodžovom námestí obkolesený rozháranou a predimenzovanou masou rozporuplnej a neladiacej architektúry je vhodným sídlom pre hlavu štátu? Či by nebolo lepšie presťahovať ho na hrad, ako je to v mnohých iných krajinách? Je predsa rozdiel medzi hradom monumentálne sa týčiacim na brale nad Dunajom a síce celkom pekným palácom, ale krčiacim sa v tieni nezaujímavých, ale napriek tomu dominujúcich monolitov.

Toto je rovina architektonická/urbanistická, lenže je tu aj rovina iná.

Ide o rovinu symbolickú.

Sídlo hlavy nezávislého a (vraj) suverénneho štátu krčiace sa pri nohách/úpätí nadnárodnej banky – súčasti globálnej moci.

Niekto si povie, že zbytočne mudrujem. Lenže, keď sa nad tým človek zamyslí, dôjde mu, že prezidentka tvz. suverénneho štátu, ktorej pod oknami vykonávajú nadutú defilírku operetne oblečení členovia prezidentskej stráže má evidentne menej politickej moci (a žiaľ aj menej ochoty ju rozumne používať) ako oblekáčoví manažéri z najvyšších poschodí globálnych bankových inštitúcií.

Ak navyše prezidentka, ale aj Ficov minister zahraničných vecí Lajčák vybavujúci poza chrbát parlamentu americké vojenské základne v SR konajú tak, akoby sme boli čísi vazali, urbanistické reálie na Hodžovom námestí len symbolizujú „hmotnosť“ Slovenska na geopolitických váhach. Slovensko je bezvýznamná blcha v nemeckom/americkom kožuchu. Charakteristickou vlastnosťou bĺch je síce štípanie, ale Slovensko pod vedením drvivej väčšiny ponovembrových politikov nemeckoamerické kožuchy len íska a neštípe.

O slovenskom exministrovi financií Petrovi Kažimírovi (terajšom šéfovi Národnej banky) sa jeho bývalý grécky kolega Janis Varoufakis usilujúci o akú-takú demokratickú reformu Európskej únie dokonca opakovane s dešpektom vyjadroval ako o najnadšenejšom roztlieskavačovi Wolfganga Schäubleho (zdroj: Memoárová Varoufakisova kniha Dospeláci v miestnosti str. 265, 271, 345). Sám Fico má doma plno hrdinských rečí, ale v Bruseli väčšinou hovorí čosi iné. Jediné, čo mu možno pričítať k dobru, je odpor proti imigračným kvótam. A to hovorím o koalícii Smer + SNS, ktorá sa ešte ako-tak usilovala konať, ako sa na suverénny štát patrí!

Ak sa k moci po februárových voľbách dostanú ľudia od Kisku, Trubana, ale aj od Matoviča, bude to veľká zmena smerom k ešte viditeľnejšej nesvojprávnosti. Slovensko nebude mať na počet obyvateľov len najviac automobiliek na svete(3) ale aj najviac amerických vojenských základní(2). Nehovoriac o ďalších ústupkoch na oltár zahraničných mocipánov.

Slovensko sa počas vlády Smeru (a najmä za prezidentovania a účinnej pomoci Andreja Kisku) nezmyselne zaviazalo, že do roku 2024 minieme na zbrojenie 2 % HDP. Pritom nás k tomu nikto (okrem Trumpových rečníckych cvičení) nenútil. Aj Nemecko, ktoré je ekonomicky niekde úplne inde ako Slovensko sa ústami Angely Merkelovej zaviazalo, že na zbrojenie dá LEN 1,5% HDP a aj to možno AŽ niekedy okolo roku 2030 a to z prostého dôvodu – pretože má iné priority.

Zdá sa, že prioritou Slovenska je zbrojenie. Akoby sme nemali dosť chátrajúcich oblastí, do ktorých by bolo potrebnejšie vložiť peniaze? Veď, ak by sme znížili svoj nezmyselný záväzok, ktorý je v rozpore s konaním jedného suverénneho štátu len o pol percenta, zostali by peniaze na postavenie 9 nových nemocníc, či výstavbu vyše 700 materských škôl, alebo 600 domov pre seniorov, prípadne na navýšenie dôchodkov o 427 eur ročne pre každého dôchodcu.

Pre svoj nesúhlas s takýmto nasmerovaním Slovenska som sa rozhodol v nadchádzajúcich parlamentných voľbách podporiť hnutie Socialisti.sk.

Zdroj fotografií: autor textu

(po kliknutí na fotografiu sa táto zväčší)