Ďalší deň nás čaká dosť podobný zážitok – plavba tromi jaskyňami v oblasti Tam Coc. Keďže sme ubytovaní v Tam Coc, do prístaviska člnov to máme peši desať minút. Tu je to už značne komerčná záležitosť, pretože počas plavby vás v člnoch prenasledujú vytrvalí predavači výšiviek, klobúkov, nealkoholických nápojov či dokonca fotografi, ktorí vás fotia napriek tomu, že o ich služby nemáte záujem. (večer prídu do miesta vášho ubytovania s hotovými fotografiami a pokúšajú sa vám ich predať – ako zistili, kde bývate a čo robia s nepredanými fotkami je záhadou).
Do člnov vás zriadenci nakladajú svižne ako dokári kontajnery na čínsku kontajnerovú loď. Veslárky sú opäť ženy, lenže tentoraz je tu drobná raritka – všetky veslujú nohami! Takže tentoraz sa im ani nepokúšate pomáhať, pretože toto by ste bez tréningu naozaj nezvládli. Dvojhodinová plavba ponúka pohľady na bochníkovité krasové kopce a zaplavenú krajinu, v ktorej tok rieky plynulo splýva s ostro zelenými ryžovými políčkami. Opäť sa plavíte popod skaly (pozor na hlavu), pozorujete kozy pasúce sa vysoko na nich a obdivujete poletujúcich rybárikov.
Štart plavby v dedine Van Lam
Plavba v Tam Coc
Plavba v Tam Coc
Plavba v Tam Coc
Plavba v Tam Coc
Záchranné vesty sú povinné
Plavba v Tam Coc
Plavba v Tam Coc
Plavba v Tam Coc
Plavba v Tam Coc
https://www.youtube.com/watch?v=zi2-NAiGBB4&t=2s
V dedine Van Lam, z ktorej vyrážate na plavbu (a kam sa aj vraciate) podplávate viacero romanticky pôsobiacich kamenných mostov vzdialene pripomínajúcich Benátky.
Na popoludnie sme dohodli požičanie bicyklov na ďalší výlet. Všetko bolo pripravené, ako bolo dohodnuté. Počet bicyklov sedel. Malo to len jednu chybu – všetky boli hrdzavé ako vlasy Vice Kerekes, dva mali defekt, štyrom nefungovala jedna z bŕzd, dvom žiadna brzda, ani jednému sa nedala nastaviť výška sedadla, takmer všetkým bolo potrebné dofúkať duše… Po vyslovení rozčarovania zo skutkového stavu Vietnamčíci odkiaľsi narýchlo zohnali ďalšie tri prehrdzavené bicykle, ktorý sme nahradili tie, ktoré boli v najdezolátnejšom stave. Bol to teda presný opak toho servisu, na aký je navyknutý Peter Sagan.
Keď sme bajky ako-tak spojazdnili, vyrazili sme za hlučného škripotu nenamastených reťazí do jaskynnej pagody Bich Dong, ktorá je známa ako „Nefritová jaskyňa“. Malebný areál pozostáva z troch pagod. Jedna sa nachádza na úpätí, druhá uprostred a tretia na vrchole hory Ngu Nhac. Po kamenných schodoch poprerastaných koreňmi banyánov (figovník bengálsky) sa dostanete k prostrednej pagode pôvodom z 15. storočia. Schody sú veľmi strmé, namáhavé a úmorné, takže nielen z dôvodu spoločenskej etikety, ale aj takticky správne je nechať ísť pred sebou nejakú osobu ženského pohlavia v minisukni – to pravda za predpokladu, že pot z námahou oroseného čela vám nesteká do očí a soľ nedráždi zrak do tej miery, že pod sukňu nevidíte.
Jaskynná pagoda Bich Dong
Jaskynná pagoda Bich Dong
Jaskynná pagoda Bich Dong
Jaskynná pagoda Bich Dong
Jaskynná pagoda Bich Dong
Jaskynná pagoda Bich Dong
Jaskynná pagoda Bich Dong
Jaskynná pagoda Bich Dong
Jaskynná pagoda Bich Dong
Uprostred jaskyne si môžete prezrieť trojicu Budhov na lotosových trónoch vedľa výstupku pripomínajúcom ľudskú hlavu, ktorý návštevníci hladia, aby sa dožili vysokého veku. Po prechode jaskyňou sa dostanete k schodisku, po ktorom môžete pokračovať k tretiemu chrámu. Je z neho pekný výhľad na okolitú krajinu.
Jaskynná pagoda Bich Dong
Keď prekročíte horský hrebeň a spustíte sa do údolia s romantickým jazierkom, zistíte, že v skromnom murovanom domčeka na vás čaká chlapík, ktorý je ochotný vás za pár dongov zaviesť do ďalšej jaskyne. Vytrénovaní všetkými vietnamskými jaskyňami, ktoré sme už absolvovali, sme ani na chvíľu nezaváhali a súhlasili s prehliadkou. Lenže tentoraz to bolo čosi iné…
Jaskyniarov domček
Na Slovensku som zatiaľ nenavštívil Krásnohorskú jaskyňu (a hanbím sa za to), ale z rozprávania iných viem, že pred vstupom do nej vyfasujete nepremokavý overal, čelovku a neviem, či nie aj gumáky, pretože sa prepchávate cez kadejaké úzke prielezy a na denné svetlo vyjdete zablatený ako motokrosový pretekár.
Jaskyňu pod horou Ngu Nhac, ktorej názov som nedokázal dopátrať, ale ktorej súradnice sú približne 20.216144271393343, 105.91433028256552 sme sa teda rozhodli navštíviť netušiac, čo nás čaká. Snaživý vietnamský sprievodca nás po brehu jazierka doviedol k nenápadnej diere v skale uzavretej zamknutou mrežou. Odomkol ju a prvý vošiel dnu. Skutočnosť, že v ruke zvieral malú baterku nebola nijako podozrivá, veď sprievodcovia po jaskyniach sú ňou bežne vyzbrojení, či už preto, aby jej lúčom ukázali na nejaký zaujímavý skalný útvar, alebo prosto preto, aby sme sa vedeli zorientovať, keby v jaskyni došlo k výpadku prúdu. V jaskyni, do ktorej sme práve po jednom vstupovali, k žiadnemu výpadku prúdu dôjsť nemohlo. On tam totiž žiaden ani nebol! Aké-také svetlo zabezpečovala len sprievodcova baterečka. Chlapík nás pomaly viedol stále hlbšie do útrob hory a my sme sa v tme potkýnali ako opilci opúšťajúci po záverečnej krčmu. Azda netreba zdôrazňovať, že baterečka, ktorá by azda pomohla vykrádačovi bytov v žiadnom prípade nepomohla sprievodcovi po jaskyni. Tma by sa dala krájať a dokonca by vám k tomu stačil obyčajný príborový nožík. Sprievodcovi to však nebránilo v tom, aby zvučnou vietnamčinou začal svoj výklad. Plynulo rozprával a rozprával, takže disponoval asi obsiahlymi vedomosťami o jaskyni, ale rovnako je možné, že nám farbisto opisoval, čo mal dnes na obed – nikto by ten rozdiel nerozoznal. Podchvíľou však tak, ako každý sprievodca po jaskyni osvietil nejaký skalný útvar a hrdo povedal:
„Yêu tinh đá„.
Moja hlasná poznámka: „Prosím vás pomalšie, nestačíme váš výklad sledovať!“ nezanechala na ňom žiaden dojem, ale aspoň rozosmiala ostatných.
Smiechu však v tmavej diere – tmavšej ako povestná diera Madeleine Albrightovej – bolo stále menej. Sprievodca nás viedol stále hlbšie do tmavého úzkeho tunela a tým, že kráčal prvý a svietil si pred seba, vlastným telom zabraňoval, aby nejaké svetlo z jeho baterečky preniklo aj k nám. Zopár jedincov, ktorí mali so sebou mobil, si ním začali prisvecovať – veľmi to však situáciu nevylepšilo. Väčšina chodieb bola taká úzka a nízka, že by nimi neprešiel ani Mikuláš Dzurinda v perióde batoľaťa. Prehliadka jaskyne pri svetle jedinej baterky nemohla dopadnúť inak, ako rozbitými hlavami, kompletne zablateným šatstvom, stratenými čiapkami a okuliarmi a dokonca aj jedným rozšliapnutým fotoaparátom – pričom s hanbou priznávam, že zoznam rozbitých hláv som aktívne začal ja sám. Niektorých žien sa pri stále hlbšom prenikaní do jaskyne začala zmocňovať klaustrofobická panika. Prehliadka jaskyne predčasne vyvrcholila tým, že jedna účastníčka zájazdu, ktorá typom svojej postavy pripomínala pribratú Helenu Fibingerovú (pre mladších – bývalá československá majsterka sveta vo vrhu guľou) sa zasekla v úzkej jaskynnej chodbe a nedokázala sa pohnúť ani vpred ani vzad. Zapchala chodbu ako prehltnutá pingpongová loptička črevo jazvečíka. To všetko v úplnej tme, lebo sprievodca s baterkou sa nachádzal už niekde celkom inde (dlhou úzkou chodbou sa dalo postupovať len po jednom). Zapchávajúca osoba okamžite prepadla panike. Lenže ešte do väčšej paniky sa dostala jej cestovateľská kolegyňa, ktorá kráčala za ňou a bola posledná zo všetkých – ostala v úplnej tme, odrezaná od ostatných, netušiac kadiaľ vedie cesta von. Okamžite sa roztriasla ako by v tom vlhkom prostredí šliapla bosou nohou na zle izolovaný elektrický kábel neexistujúceho jaskynného osvetlenia.. Hisák a klaustrofóbia!
Von! Von! Von! Okamžite von!
A tak, hoci sa nám o chvíľu podarilo odštupľovať skalnú dieru a spacifikovať obe hysterické kolegyne, vzrušenou agitáciou získali pod svoju zástavu, na ktorej bol pomyselný nápis: OKAMŽITE VON! väčšinu ostatných. Vietnamec ukončil prehliadku a vyviedol nás z temnôt. Pre mňa tak skončila najzaujímavejšia zo všetkých vietnamských akcií. Nikto sa už do jaskyne vrátiť nechcel. Bol som sklamaný.
(Všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Zdroj fotografií: autor textu
Celá debata | RSS tejto debaty