Dnes svoju trilógiu článkov venovaných filmu zakončím poslednou časťou. Včera som si premietol film Wojciecha Smarzowskeho Volyň. Ide o dve a pol hodiny trvajúcu historickú vojnovú drámu nakrútenú v roku 2016, teda ešte pred ruskou špeciálnou vojenskou operáciou na Ukrajine.
Človeku sa až prieči pri takomto filme, z ktorého priam hmatateľne tryská zlo, napísať, že je vynikajúci.
Ale je!
Film autenticky ukazuje, čo sa vo volyňskej oblasti v priebehu takmer desiatich rokov dialo. Aké zlo tu páchali striedavo Poliaci, Rusi, Nemci aj Ukrajinci. Najmä však banderovci, ktorých fašistický pozdrav Sláva Ukrajine – gerojam sláva vo filme často zaznie pred aj po každom neľudskom masakre, ktorý so zvráteným gustom spôsobovali nevinnému obyvateľstvu. (Koniec-koncov pre spomienky nemusíme zachádzať ďaleko – aj v obci pri Žiline, kde žije moja dcéra, visí pamätná tabuľa obetiam, ktoré tu zabili banderovci operujúci po vojne na našom území).
Dej filmu zachádza až do takých absurdných situácií, že hlavná hrdinka – Poľka Zosia sa v istom období obáva svojich vlastných a záchranu hľadá u nemeckých nacistov…
…
Inokedy po dopozeraní filmu nemám problém si po chvíli začať čítať knižku, či niekedy aj pustiť si ďalší film.
Tentoraz to nešlo.
Odobral som sa do postele a ešte dlho sa vo tme prevaľoval…
Myslím si, že tento film by si mal pustiť každý žltomodrý vlajočkár, aby sa dozvedel, kto boli banderovci, dnes takí glorifikovaní na Ukrajine a tolerovaní a oceňovaní samotným Volodymyrom Z. Bez toho, že by som chcel obhajovať prezidenta Tisa, človeku priam rozum zostáva stáť, ak sa ojedinelý názov ulice vo Varíne hlasno rieši v celom štáte, ale na Ukrajine sa masovo a bez kúska hanby po Stepanovi Banderovi pomenúvajú ulice a stavajú sa mu sochy.
Ak sa dnes pluk Azov a podobné zoskupenia hlásia k odkazu Stepana Banderu, tak si po vzhliadnutí filmu Volyň bude každý vedieť lepšie predstaviť s akým vnútorným nastavením tieto komandá smrti zakročovali od roku 2014 (teda od dátumu ozajstného začiatku rusko-ukrajinskej vojny) proti bezbranným ruskojazyčným obyvateľom vlastnej krajiny, len preto, že nesúhlasili s tým, že im kyjevská vláda hneď po majdanskom prevrate zakázala používanie ruštiny.
Film Volyň získal množstvo poľských filmárskych ocenení. O žiadnom zahraničnom ocenení som sa však nedočítal. Na jednej strane je to nepochopiteľné, na druhej je to pochopiteľné, veď o tom som písal v prvej TU a druhej TU časti svojej „filmovej“ trilógie.
Ď. ...
To srandujete! Veď to nie žiadna "... ...
Vy mi už naozaj zakazovať nič nebudete. ...
Je veľa filmov, ktoré si pozriem aj viackrát..... ...
To nie je to isté ramgad. ...
Celá debata | RSS tejto debaty